Andrea BercikRozcestovala sa po skončení vysokej školy a odvtedy ju to drží. Dôvodom bola snaha seknúť s fajčením a cestu okolo sveta si dala za odmenu. Nestala sa z nej však typická influencerka, ktorá postuje turisticky najatraktívnejšie miesta. Ivana Grešlíková, rodáčka z Prešova, sa snaží sprostredkovať ľuďom krajiny novými očami a burcovať v nich zvedavosť. Živí ju písanie reportáží pre médiá a predaj kníh. Najnovšou je titul 12 príbehov zo sveta U vás zjem všetko.
Kedy ste v sebe objavili vášeň cestovať?
Zrejme ma k nej priviedli rodičia ešte keď som bola doslova v perinke. Svoju prvú cestu do zahraničia som absolvovala ako trojmesačná, keď sme sa vybrali za starými rodičmi na Ukrajinu. Rozcestovala som sa však až po skončení vysokej školy, keď som sa presťahovala do Londýna. Odtiaľ som si urobila výlet do Maroka, a to naštartovalo moju chuť žiť dlhšie mimo Európy.
Je to čosi, čoho sa nedá nabažiť? Keď tomu raz človek podľahne, zrejme sa z toho už nevylieči…
Ak je človeku za hranicami dobre a nerobí mu problém prispôsobiť sa novým kultúram, z cestovania sa stáva mierna závislosť. Fascinuje ma inakosť, ktorú som dovtedy vnímala len cez knihy, filmy, rozprávanie ostatných… Zrazu sa jej môžem dotknúť naživo a zažiť si v priamom prenose exotiku aj podobnosť našich svetov s cudzími.
Čo spôsobilo, že ste sa jednoducho v roku 2013 odhodlali začať cestovať?
Začalo to rozhodnutím skončiť s fajčením v roku 2012. Jedinou motiváciou, ktorá by fungovala, sa ukázalo byť rozhodnutie dať si za odmenu výlet okolo sveta. Podarilo sa. Po roku bez cigarety som dala výpoveď vo Frankfurte, kde som v tom čase žila, a kúpila si jednosmernú letenku do Bangkoku. Odvtedy striedavo žijem v Ázii, Južnej Amerike a Európe.
Cestujete sama?
Niekoľko rokov som cestovala s bývalým priateľom. Počas toho som však absolvovala aj dlhšie sólo cesty do Kirgizska (5 týždňov), na Ukrajinu (2 mesiace), alebo kratšie výlety po Ázii a Európe. Dnes mám základňu so svojim súčasným partnerom v Bulharsku.
Považujete sa za odvážnu? Máte rada adrenalín?
Každý máme nastavenú hranicu odvahy niekde inde. Niekomu príde vybrať sa do Vietnamu alebo Kolumbie bez cestovky ako odvážny počin, ja to skôr vnímam ako veľké dobrodružstvo. Nevyhľadávam adrenalínové zážitky za každú cenu. Hoci, sú situácie, kedy zariskujem, lebo v danom momente mi stojí za to vyskúšať niečo nové (zipline na Filipinách, výstup na 4000 metrové hory bez prípravy), alebo nemám inú možnosť, ako napríklad stopovanie v Kirgizsku, kedy som sa potrebovala dostať domov pred zotmením a široko-ďaleko nebol žiadny autobus či vlak.
Nie ste klasická cestovateľka, ktorá „ide“ po povrchu, urobí si pár fotiek na instagram s najznámejšími pamiatkami a má odfajknuté. Vy sa skôr stretávate s ľuďmi, snažíte sa vnímať ich mentalitu, idete pod povrch. Vyplýva to z povahy? Zo záujmov? Z čoho vlastne?
Tým, že o svojich cestách píšem a zdieľam zážitky s ostatnými, rada by som ľuďom odovzdala viac než fotku pekného miesta či selfie. Vyplýva to zo zvedavosti dozvedieť sa, ako nejaká tradícia, jedlo, miesto vzniklo. Sama rada čítam reportáže, ktoré ma niečomu naučia alebo prekvapia tým, že uvedú veci do úplne novej roviny, než o ktorej som bola dovtedy presvedčená. Podobne sa k zdieľaniu z ciest snažím pristupovať aj ja vo svojich príspevkoch na sociálnych sieťach, v článkoch na blogu alebo reportážach v knihe či časopisoch. Aby sa ľudia pozreli na krajinu novými očami a pri ďalšej ceste za hranice boli zvedavejší.
Na akom najnetradičnejšom mieste ste spali?
Ak nepočítam letiská v New Yorku a Manile, tak v stane pod storočným mangovníkom na Filipínach a v bambusovej chatke v thajskej džungli, kde sa prechádzali okolo tarantuly.
Aké najdivnejšie jedlo ste jedli?
Klobásu z krokodíla v New Orleans.
Máte v cudzích krajinách veľa priateľov?
Je ich zopár. S niektorými, ak nám v tom nebráni jazyková bariéra, sme v kontakte. Viac je však takých, s ktorými sme sa stretli na cestách a neskôr sa znova videli v inej krajine. To ma na nomádení baví. Že vám prídu do cesty ľudia, s ktorými si neskutočne sadnete a vytvoríte si priateľstvo, ktoré vám chýbalo doma.
Prezraďte niečo viac o sebe – čím sa živíte…
Od prvého dňa, keď som začala cestovať, píšem o cestovaní. Spočiatku to bolo len na blog, neskôr som začala publikovať pre slovenské a české online a printové média. Vydala som tiež tri knihy: Thajsko bez cestovky, Sprievodca house sittingom a zbierku cestopisných reportáží U vás zjem všetko. Z času na čas sa vraciam na Slovensko, kde mám cestovateľské prezentácie. Aktuálne žijem už druhý rok v Bulharsku. Vystriedala som veľké mestá a horské dediny, teraz som sa usadila v malom meste Veliko Tarnovo v strede krajiny.
Koľko krajín ste precestovali a ktorá sa stala vašou srdcovkou?
Tridsať osem. Hm, ťažká dilema. Čo sa týka prírody a neuveriteľných tradícií, ktoré sa zachovali dodnes, tak je to Kirgizsko. Čo sa týka dobrosrdečnosti ľudí, tak vedú Taiwan a Filipíny. V kategórii “iný svet” je víťazom New Orleans. Bol to môj prvý stret s USA a spomienky na toto mesto sú veľmi výživné.
Ako vznikol nápad vytvoriť z cestovateľských zážitkov knihu U vás zjem všetko?
Vzniklo to prirodzene, počas toho, ako som sa presúvala po Ázii a Južnej Amerike. Po siedmich rokoch na cestách som mala pocit, že potrebujem dať doterajšie zážitky na papier, medzi ľudí. Chcela som im priblížiť krajiny inak, než ich poznajú z knižných sprievodcov alebo fotografií na sociálnych sieťach. Celý proces písania mi tiež pomohol viac sa ponoriť do tém, ktoré som predtým prehliadla alebo nebol čas venovať sa im detailnejšie.
Čím je podľa vás iná ako ostatné?
Tým, že je o ľuďoch, nie o mne. Aj keď som sa nevyhla tomu, že čitateľ vníma situácie cez moje zážitky, snažila som sa dať do popredia miestnych ľudí a ich kultúru. Ich vlastné pozorovania, pocity… Kniha nie je mojím osobným denníčkom z ciest. Snažím sa ukázať viac i menej známe krajiny tak, aby sa ľudia, ktorí váhajú, či ich navštíviť, rozhodli na základe zvedavosti. Mojou snahou nie je nájsť riešenie na problémy, ktoré v knihe osvetľujem. Chcem ich skôr priblížiť bežnému cestovateľovi, ktorý môže pokračovať v hľadaní odpovedí na svojich vlastných cestách. Kniha je špeciálna aj tým, že vo vybraných kapitolách sa čitateľ kliknutím na QR kód dostane k videám, ktoré sú prístupné len majiteľom knihy. Sú to krátke zostrihy k témam, o ktorých v kapitolách píšem.
Čitatelia chvália ľudský prístup, silné zážitky, ktoré zanechajú veľa emócií, skvelý postreh. Že je to knižka o tom, čo nenájdete v bedekroch. Dali ste si na nej záležať. Koľko vám trvala jej príprava?
Prvé tri kapitoly vznikli ešte v roku 2016. Knihu som medzitým odložila bokom a vydala dvoch praktických sprievodcov. K písaniu cestopisov som sa vrátila v roku 2020, kedy som behom pol roka spracovala poznámky a rozpracované kapitoly za predošlé roky. Konečné grafické úpravy sa finalizovali v marci 2021, kniha vyšla koncom apríla 2021. Celý proces od prvého písmenka po teplú knihu z tlačiarne trval 5 rokov.
Využili ste i startlab.sk a úspešne. To sa nepodarí každému…
Mne by sa to nepodarilo bez pomoci fanúšikov, kamarátov a rodiny. Nemám veľkú základňu sledovateľov, ale aj tá malá komunita ma podržala. Za to, že verili nápadu aj knihe, som im veľmi vďačná.
Darí sa vám všetko, do čoho sa pustíte?
Ani náhodou, haha. Prešla som si aj sklamaniami v biznis projektoch a stále mám sny, ktoré sú zatiaľ v zásuvke a čakajú, až príde vhodná chvíľa. Ale beriem to ako súčasť vývoja v tom, akým témam sa na blogu venujem, ako sa naďalej učím písať tak, aby to ľudí bavilo. Snažím sa zlepšiť aj v editovaní videí… Po rokoch si však uvedomujem, že dôležitejšie nie je ani tak všetko úspešne dokončiť, ako vedieť niektoré projekty pustiť, ak nefungujú, alebo sa k nim dopracovať inou cestou. Netlačiť.
Považujete sa za dieťa šťasteny?
Ak sa počíta to, že sme na seba natrafili s úžasnými ľuďmi na rôznych kontinentoch a že som bez ujmy prežila zemetrasenie v Turecku a hurikán v americkej Lousiane, tak áno, asi stál nado mnou anjel strážny.
S odstupom času viete objektívne zhodnotiť, kde ste sa cítili najpríjemnejšie, kde by ste sa chceli vrátiť, kam zase ani náhodou…
Vrátila by som sa do každej krajiny. Vynechala by som turisticky vyťažené miesta v Mexiku, Thajsku a Indii, ale nemám krajinu, ktorá by ma niečím nadobro odradila.
Existuje miesto či situácia, ktorú by ste potrebovali vytesniť?
Ak by ste sa ma to opýtali pred pár rokmi, odpovedala by som, že obťažovanie v Kirgizsku a Indii. Nebolo to nič príjemné. Medzičasom som to však spracovala. Lpieť na negatívnych zážitkoch nepomáha. A už vôbec nie, ak chcete v cestovaní pokračovať.
V ktorej krajine ste sa cítili „ako doma“? Že možno v niektorom inom živote to bol váš domov?
Thajsko a Vietnam. Tam sa zakaždým cítim, akoby som sa vracala do niečoho známeho. Milujem ten dusný závan tepla a vôní pouličného jedla v Thajsku a chaos vo Vietname. V určitom momente dokáže hluk skútrov a predavačov človeka vytočiť… Ja sa však na tých ich malých plastových stoličkách na ulici, kde si viete dať fantastické polievky, ktoré Vietnamky varia od skorého rána, cítim ako doma.
Kam sa chystáte najbližšie?
Zatiaľ mám v pláne nové miesta v Bulharsku, a ďalej pravdepodobne ďalšie balkánske krajiny.
Ako sa vám darí zarábať si na cestovanie?
Živí ma písanie reportáží pre médiá a predaj kníh na blogu ivanagreslikova.com. Navyše, intenzívne som sa venovala v predošlých rokoch house sittingu, kedy som strážila zvieratká a domy, zatiaľ čo boli majitelia na dovolenke. Protislužbou bolo ubytovanie zdarma, čo mi pomohlo ušetriť dosť peňazí na ďalšie cesty.
Plánujete písať aj niečo ďalšie? Skúsite možno i iný žáner?
Áno, už mám rozpracovanú ďalšiu knihu. Nebudú to reportáže, no kniha bude úzko spojená s cestovaním.
Nechýba vám domov?
Občas sa mi zacnie za rodinou. Domov mi však nechýba. Dokážem si ho vytvoriť inde než na mieste, kde som sa narodila.
Chcete si prečítať viac o slovenských autoroch a ich knižných dielach? Kliknite na sekciu Pre knihomoľov a prečítajte si zaujímavé príbehy.
tlačová správa
Pridajte komentár