Nevidiaca spisovateľka Miška Mihoková: “Nebojím sa veci povedať inak”

Michaela Mihoková je mladé žieňa, ktoré sa obdivuhodne pasuje s nepriazňou osudu a zdoláva i nemožné. Je nevidiaca, no vyštudovala na vysokej škole masmediálnu komunikáciu, hoci ju opakovane nechceli pre jej zdravotný hendikep prijať ani na gymnázium. Jej vnútorný svet je prenádherný, ako spisovateľka je autorkou troch románov – Poškvrnená, Všetci sme cigáni, Nádej zomiera na jeseň-, pracuje ako redaktorka a miluje krásne šaty. Literárne nadanie vníma ako dar od Boha a postavy z kníh ju vraj sami ochotne púšťajú do svojich svetov, ona ich počúva a zaznamenáva, čo jej chcú povedať. Ako Rómka odmalička bojuje s predsudkami, no snaží sa pracovať na svojej asertivite. Spisovateľka Miška je vzácna duša, ktorej knihy nesú hlboký odkaz.

Si veľmi skromné žieňa, ktoré má v sebe mnoho pokory. Cítiš to tak, že už je z teba reálne spisovateľka? Predsa len, je za tebou kus práce, si autorkou nie jednej, ale už troch knižiek a máš stále viac priaznivcov z radov čitateľov.

• V prvom rade som poctená, že si postavy, ktoré som prebudila k životu, vybrali práve mňa, aby mi vyrozprávali svoj príbeh. Je to asi tak, že kedykoľvek sa mi začne v mysli rodiť príbeh, najskôr s ním bojujem. Vravím si, toto bude priveľmi iné, ách, prečo mi nenapadne niečo menej čudné? (Smiech.) Ale potom zrazu všetci hrdinovia predo mnou ožijú, pustia ma do svojich svetov, prezradia mi svoje slabosti, dokonca s nimi prechádzam cez ich najväčšie hriechy a spoločne zbierame špinu, čo sa im nahromadila v duši. A na konci dôjdeme do šťastného konca, možno nie úplne ideálneho, ale predsa len nám ostane nádej. Z tohoto dôvodu, z úcty k nim, sa nemôžem vnímať ako spisovateľka. Som iba tá, ktorá počúva a potom zaznamenáva.

Už odmalička si rada písala, no potrebovala si vraj skutočný impulz, aby si sa pustila do prvej knihy. Čo bolo tým impulzom, aby sa z teba stala naozajstná spisovateľka?

• Povedala by som, že sa to celé zomlelo veľmi rýchlo. V roku 2013 som si okúsila také moje osobné zvláštne obdobie, všetko sa otváralo, niečo sa zatváralo. Bol v tom i smútok, ale i začiatok štúdia na vysokej škole. Čítala som viac ako kedykoľvek predtým, túžba písať vo mne rástla z minúty na minútu. Prihlásila som sa na voliteľný predmet literárneho praktika, napísala som poviedku a z nej vznikol môj prvý román Poškvrnená.

“Už sa nehanbím za svoj štýl písania”

Ako na sebe vnímaš posun v  tvorbe?

• V prvom rade vnímam, že sa prestávam báť. Ešte to niekedy na mňa príde, ale odkedy som napísala Všetci sme cigáni, stratila som akési zábrany. Nebojím sa miešať žánre, nebojím sa veci povedať inak. A už sa nehanbím za svoj štýl písania, lebo za ten som sa kedysi hanbila. Alebo lepšie povedané, nechcela som ho. Dnes už viem, že takto to malo byť.

Si knihomoľka, čo z literatúry ťa najviac zasiahlo?

• Toho je veeeľmi veľa. Asi najväčšia srdcovka je kniha Odviate vetrom, no milujem aj sirotu Annu zo Zeleného domu. Zbožňujem romány z obdobia druhej svetovej vojny. A mohla by som takto pokračovať donekonečna, ale podstatné je, že keď vezmem do rúk knihu a čítam, všetko zmizne. Moje problémy, moje bolesti, aj moje úzkosti. Vďaka knihám som precestovala celý svet a dokonca som aj ochutnala stravu, ktorá sa kedysi varila v slávnom Ríme. Jáj, a keď už sme pri Ríme, nedá mi nespomenúť moju srdcovú knižnú sériu V znamení Leva od Francine Riversovej.

Písané slovo ťa baví, ale i živí, keďže pracuješ ako redaktorka. Je to splnený sen?

• Kiežby som mohla povedať, že áno. Ale keď som podľahla čaru písania kníh, snívala som, že sa budem živiť už len tým a bude zo mňa úspešná spisovateľka. Vieme však, ako to na Slovensku funguje a že také niečo je momentálne nereálne. Ale v podstate ma to naučilo jednu dôležitú vec, že aj keď všetko nedopadne podľa našich plánov, aj tak to môže byť viac ako dobré. Teraz totiž vyhľadávam skutočné príbehy, rozprávam sa s ľuďmi a počúvam ich svedectvá o tom, ako sa ich život zmenil, keď sa obrátili k Bohu. Spoznala som chlapca, čo bol dílerom už ako 13-ročný, aj ženu, ktorá bola závislá na drogách tak, že chcela zomrieť. A obaja dnes žijú usporiadane, slobodne a v radosti. Písať o takýchto veciach, o tom som sa ani neodvážila snívať.

Kam by si sa chcela v tvorbe posunúť?

• Neviem. Je to asi zvláštne, ale naozaj neviem. Chcem čo najviac písať a neviem sa dočkať príbehov, ktoré ešte, aj s pomocou Božou, vytvorím.

Svoj štýl označuješ za emocionálny. Každú vetu maximálne preciťuješ. Využívaš nádherné slovné spojenia a hlboké myšlienky. Kde sa to v tebe berie?-

• Asi som hĺbavý človek, veľa toho cítim, a to je aj dôvod, prečo píšem. Teda jeden z dôvodov. Pretože keď máte v sebe veľa myšlienok a emócií, sú len dve možnosti. Buď vás to zničí a budete po členky v blate, alebo to blato vezmete a urobíte z neho umenie.

“Nikdy som sa nevyrovnávala s hendikepom ako takým, skôr som sa potrebovala vo všeobecnosti vyrovnať sama so sebou”

Čo ti najviac pomohlo pri vyrovnaní sa s tvojím zrakovým hendikepom?

• Nikdy som sa asi nevyrovnávala s hendikepom ako takým, povedala by som, že som sa skôr potrebovala vo všeobecnosti vyrovnať sama so sebou. Keď som mala pätnásť, bola som veľmi nešťastná. Nielenže ma ničili problémy v rodine, ale aj vedomie, že nie som dosť. Necítila som sa dosť múdra, dosť pekná, dosť zábavná. V tom čase som už o Bohu vedela, dokonca som ho mala svojím spôsobom aj rada. Ale bolo to asi také, ako keď si s niekým dlho len píšete cez internet. Boh bol tam niekde, ale nie blízko mňa. Potom sa to však zmenilo a začala sa najkrajšia a najdobrodružnejšia cesta, ktorá trvá doteraz. Vďaka nemu som sa vyrovnala sama so sebou, aj so všetkým.

S akými reakciami verejnosti sa stretávaš? Viem, že si mala problém s prijatím na gymnázium kvôli predsudkom. Stávajú sa ti takéto veci častejšie? Naučila si sa asertívne reagovať, alebo ti trvá, kým to spracuješ?

• Reakcie bývajú všelijaké, tak ako sú všelijakí aj ľudia. Jedni podržia, druhí chcú potopiť. Dôležité je naučiť sa nejako v tom celom plávať. S asertivitou mám problémy, priznávam, ale práve teraz je to niečo, na čom pracujem. Žiaľ, diskriminácia, odsudzovanie a posudzovanie patria do našej spoločnosti. Ja to asi nezmením, ale aspoň sa snažím žiť čo najlepšie a hlavne to neposúvať ďalej. Najhoršie, čo môžeme urobiť, je totiž snažiť sa odplatiť za zlé iným.

Napriek všetkému právu očakávať od iných pomoc si práve ty typ, ktorý pomoc ďalej šíri. Kde v sebe berieš toľko vnútornej sily?

• V Biblii je verš, ktorý hovorí, že máme premáhať zlo dobrom, a o to sa snažím zo všetkých síl. Niekedy je to ťažké, ale páni, stojí to za to.

“Každá postava z mojich kníh má v sebe časť zo mňa”

Vkladáš svoje osobné problémy do svojich postáv, alebo si skôr uzavretejšia a neodrážajú tvoje pocity?

• Keby som povedala, že nedávam do postáv seba, neuveriteľne by som klamala. Nie každá postava som ja, ale zároveň má každá postava časť zo mňa. Niekedy sú to drobnosti, akože si jedna moja hrdinka myslí, že by nemali vyrábať čokoládu s orieškami, lebo keby si chcela dať oriešky, dala by si ich, ale ona chce čokoládu. Občas je to niečo väčšie, nejaký zážitok z minulosti, niečo pekné aj škaredé. Prichádza to ale vždy prirodzene, nikdy nie plánovane.

Akú najpozitívnejšiu reakciu od čitateľa si ako spisovateľka dostala?

• Raz mi jedna čitateľka napísala, že vďaka mojej knihe sa konečne nehanbí za to, kým je. To ma úplne dostalo a vždy si na to rada spomeniem. Bolo to nádherné.

Ako tvoríš? Máš nejaké konkrétne rituály?

• Nemám nijaké rituály, aj keď je pravda, že hudba mi pomáha. Nie však počas písania ako takého, skôr pred ním či po ňom. Každý môj doterajší príbeh mal nejakú pieseň, ktorá ma inšpirovala. Keď som si napríklad pustila Imagine Dragons Not Today, premietlo sa mi neskutočne veľa scén z mojej knihy Všetci sme cigáni.

Čo sa ti v živote stalo najkrajšie?

• To, že ma Boh zachránil. Niekedy, keď si uvedomím, čo zo mňa vyformoval, je to až neuveriteľné. Nič krajšie od toho nie je. Ale, samozrejme, dostala som aj iné dary, napríklad stretnutia s ľuďmi, dobrých a láskavých priateľov a už samotná skutočnosť, že píšem, tá je krásna tiež.

O čom snívaš – nemyslím len ako spisovateľka.

• Jáj, toho je toľko. Snívam o ružových šatách, o dni, aspoň jednom, keď by bolo všetko iné, nikto by neochorel, nikto nezmizol, nikto by neplakal. Všetci by sme sa smiali, mali sa radi a odpúšťali si rýchlo a navždy. Potom ešte snívam o tom, že sa nebudem báť psov a celkovo, že budem odvážnejšia. Že budem mať iné vlasy, nevšedné a čudné a že vymyslia hovoriace zrkadlo. (Smiech.)

V akej fáze je tvoj najnovší rukopis Nacistova nevesta? O čom bude?

• Už som skoro na konci, chýba mi naozaj len štvrtina. Tomuto rukopisu som dala zatiaľ najviac času, sily, všetkého, a preto ho chcem ukončiť veľkolepo.
  Bude o ohni, ktorý nás môže, ale aj nemusí spáliť. Bude aj nebude o vojne, o svadobných šatách, ktoré sa strácajú a potom zasa objavujú. O láske, zdravej aj nezdravej, o poézii a slovách. O slovách, ktoré sa oplatí povedať a o rieke, ktorá nakoniec všetko rozhodne.

Máš kamarátky medzi slovenskými autorkami?

• Jasné, že mám. Asi najbližšie sú mi Kristína Ježovičová a Lucia Braunová. Nie sme kamošky len v oblastí písania, ale aj do života. Obe sú skvelé a viem, že keby som nenapísala už nikdy nič, tak toto mi ostane.

Sledujte náš FB profil – čoskoro môžete súťažiť o knižku M. Mihokovej Všetci sme cigáni.