M. Pirožeková: Spisovateľka s prácou chyžnej i pekárky

Je ženou do voza i do koča, pracovala už ako chyžná, upratovačka i pekárka. Sníva o vlastnom penzióne a má radosť, že jej knižky dokážu mnohým pomôcť zmeniť život. Spisovateľka M. Pirožeková píše trilery, romantické príbehy i dobrodružné knihy – vždy podľa toho, v akej životnej fáze sa nachádza. Je autorkou titulov ako Povedz, že ma miluješ, V kruhu tieňov, Útek do raja, Nádej v utajení a Iba nádej nestačí.

Na svojom konte máš viacero rozmanitých titulov – okrem romantiky Ti nie je cudzie ani dobrodružstvo, napísala si dokonca i triler. V čom sa cítiš najviac ako ryba vo vode?

Je ťažké jednoznačne vyhlásiť, že romantika je to moje pravé orechové, alebo naopak tvrdiť, že dobrodružstvo, násilie a krv sú moje srdcové záležitosti. Každá z mojich kníh je iná v tom, že vznikla v inom životnom období. Niekedy túžime po láske, pretože sa cítime osamelo, inokedy po dobrodružstve, lebo sa chceme vymaniť z nudného stereotypu. No a občas máme chuť vraždiť a prahneme po krvi, keď sa cítime podceňovaní či ublížení a ukrivdení. Takže musím priznať, že mám rada z každého rožku trošku a prikláňam sa vždy na tú stranu, ktorá mi práve vyhovuje.

Žiješ v Tatrách, píšeš o exotike – prečo? Neuvažuješ nad tým zasadiť niektorý zo svojich ďalších príbehov do vysokohorského prostredia, keďže hory miluješ?

Pod Tatrami som sa narodila, žijem tu celý svoj život a hory – lesy milujem. Exotika bola dosiaľ pre mňa neprebádaná. Nikdy som nebola pri mori – až doteraz. Práve toto leto som ho prvýkrát zakúsila, ochutnala jeho slanosť, započúvala sa do šumenia vĺn a nechala slnko láskať moju tvár. Paradoxom preto je, že napríklad moja kniha Útek do raja vznikla v období, keď som o mori len počúvala. Možno raz nastane ten pravý čas, keď sa príbehom presuniem do hôr, no zatiaľ to tak nevidím.

Pôsobíš v gastronómii, no ako správna žena do voza i do koča nemáš problém so žiadnou prácou. Aká je Tvoja vysnívaná?

Áno, som žena do koča i do voza! Nemám problém so žiadnym zamestnaním, dokonca ani s viacerými naraz. Pracovala som už ako upratovačka, predavačka, kuchárka, čašníčka, pizziarka, chyžná, pekárka… hoci sa moji šéfovia čudovali, prečo robím to, čo robím, keď som spisovateľka. Odpovedala som im vždy, že každá práca je dôležitá a nemali by sme sa hanbiť za to, čím sa živíme. Mňa moji rodičia učili vážiť si upratovačku rovnako ako riaditeľa. A moja vysnívaná práca? Raz by som chcela mať a prevádzkovať svoj vlastný rodinný penzión, kde sa budú premávať deti, budete sa v ňom cítiť ako doma, kde riady budú každý iný, kde sa budú organizovať zájazdy, riešiť ranné spoločné rozcvičky, obedný šlofík, animátorky, rodičovské dovolenky. Vedela by som o tom písať a hovoriť aj celé hodiny. Áno, je to môj sen, ale v tejto dobe nemám odvahu pustiť sa doňho sama. A samozrejme, bol by v Tatrách, ako inak.

Ako pracujúca mama dvoch malých dievčatiek sa zrejme nezastavíš. Máš vôbec čas na tvorbu?

Áno, mám dve detičky, dve zamestnania a som rozvedená. Práve od rozvodu mám veľký problém vrátiť sa k písaniu a dokonca som prestala aj čítať. Verím však, že je to len obdobie a 3 rukopisy, ktoré mám v zásuvkách, sa dočkajú svojho konca. Prvým je detská knižka, druhým voľné pokračovanie trileru V kruhu tieňov a tretí je román podľa skutočnej udalosti, s reálnymi konverzáciami, a bude mať názov Slnečnice pre Lauru. Všetko chce mať len denný plán a dá sa to zvládnuť aj s nadhľadom. Ráno vstávam o 4:00, idem si zabehať, potom sprcha, raňajky pre deti, desiata, škola, škôlka, povinnosti, práca a domácnosť, potom spievam vo folklórnom súbore – ako aj mladšia dcéra. Staršia zase hrá futbal, účinkuje v divadelných predstaveniach… Je toho veľa na jeden život a brala by som, aby mal deň aj 40 hodín, ale…

Píšeš aktuálne niečo?

Momentálne nie, snažím sa nájsť moju stratenú inšpiráciu a múzu. Nevzdávam sa však, to slovo nepoznám.

Čo Ti je najväčšou inšpiráciou?

Rozhodne sám život. Každý hráme v jeho filme hlavnú úlohu. Mám svoj pohľad na svet a nič nevidím len čierno-biele. Dokonca aj dúha má podľa mňa málo farieb. Inšpiráciou pre život sú mi moje deti. Všetko robím len pre ne, ako každá mama.

Aký je u Teba proces tvorby – kde píšeš, kedy píšeš, máš nejaké rituály, máš na začiatku presnú osnovu alebo improvizuješ?

Pri písaní nemám vopred vytvorenú presnú osnovu. Tvorím priebežne a voľne. Najprv nečitateľne rukou ako koncept a potom to prepisujem do počítača, kde to dostane konečnú formu.  Prevažne píšem v noci, keď všetci spia. Alebo kedykoľvek a kdekoľvek je príležitosť. Nechávam tomu voľný priebeh a rukopis nosím všade so sebou.

Máš nejaký spisovateľský sen?

Žiadny. Hádam len aby tu po mne niečo ostalo, niečo, na čo budú moje deti hrdé a budú hovoriť, aha, toto napísala naša mama – spisovateľka. Ľudí moje príbehy oslovujú, niektorým i pomôžu. Najviac asi zarezonoval skutočný príbeh týranej ženy Moniky v románe Povedz, že ma miluješ. Rada by som urobila reedíciu, pretože tento príbeh si to zaslúži. Oslovil najviac čitateľov. Doteraz mi píšu a je to pre mňa česť.

Ktorá z Tvojich vlastných kníh je Tvojou srdcovkou?

Práve táto. Pri jej písaní som plakala, a tak sa mi asi túto emóciu podarilo preniesť na čitateľov.

Aká pochvala od čitateľa Ťa najviac dojala?

Je ich mnoho a ťažko vybrať. Vypichnem len niektoré: ľudí inšpirujem k tomu žiť svoj život lepšie, pomáham im preniesť sa na iné miesta či do iného času a cítiť to, čo cítim pri písaní, ďakujú mi, že vďaka mne začali znovu čítať… či dokázali konečne urobiť zmenu vo svojom živote, ku ktorej sa dlho odhodlávali. Každá spätná väzba ma teší a napĺňa. Mám plnú schránku správ a vždy ma poteší, keď si ich opakovane čítam. Rovnako ako recenzie na knižných portáloch či v internetových kníhkupectvách.

Berieš si k srdcu aj prípadnú kritiku?

Cením si každú spätnú väzbu, aj kritiku. Sto ľudí, sto chutí a povedzme si pravdu, najmä kritika nás posúva vpred a omnoho rýchlejšie ako samé pochvaly.

Ako by si opísala samu seba?

Som perfekcionista – bordelár. (Smiech.) Mám rada všetko na svojom mieste, no odkedy som mama, tak tolerujem aj neporiadok a dokonca niekedy mám sama veci pohádzané po zemi. Som veselá, prísna, vtipná, vysoká až do neba a ťažko sa skryjem. Viem rovnako vášnivo nenávidieť ako milovať a som vášnivá levica. Okrem toho som zábudlivá, šialená a nikdy sa nenudím. Rada pomáham ľuďom, ale konečne som sa naučila vravieť aj nie. Najlepšie by ma však vedeli opísať moji blízki.

Keď píšeš, predstavuješ si konkrétnu čitateľku, ktorá bude Tvoju knihu čítať?

Keď píšem, tak si prestavujem skôr hlavných hrdinov ako čitateľov. Vizualizujem si postavu a tvorím jej osud.

S odstupom času – napísala by si niektoré pasáže zo svojich knižiek inak? Alebo sa dozadu neobzeráš a premýšľaš skôr nad budúcimi príbehmi?

S odstupom času by som možno niečo zmenila, vyškrtla či pridala, ale možno by to zmenilo celý príbeh. Je to ako so životom. Možno by ste v svojej minulosti radi niečo zmenili, ale tým by ste narušili prítomnosť a zničili budúcnosť. Takže nie, nič by som nemenila, pretože vtedy som to tak chcela a cítila.

Čo rada čítaš?

Milujem historické romány a som asi najväčší fanúšik Harryho Pottera. Knihy mám prečítané minimálne dvanásťkrát a pasáže ovládam naspamäť. Doma mám knižnicu, ktorá je pravdepodobne rozsiahlejšia, akú má naša obec.

Je niečo, čo ťa v knižkách naopak irituje?

Primitívny preklad. Tiež keď si prečítam zahraničnú knihu a zistím, že je to prvá časť a ďalších sa už nedožijem, pretože ich ani o sedem rokov nebudú schopní preložiť či vydať. Takže sa nikdy nedozviem koniec príbehu. Platí to aj pre slovenské knižky.

Máš obľúbené slovenské autorky?

Samozrejme, ale nebudem ich menovať. Nerada by som sa niekoho dotkla. Ale jednou z nich je určite Jana Pronská, keďže historické romány milujem. Síce mi niektoré prídu ako love stories, ale presne také oddychovky potrebujem.

Chcete si prečítať viac o slovenských autoroch a ich knižných dielach? Kliknite na sekciu Pre knihomoľov a prečítajte si zaujímavé príbehy.