Foto: archív M. Hajdukovej

Spisovateľka Michaela Ella Hajduková: „Písanie je závislosť“

Jej knihy čitateľky milujú. Prelína sa v nich súčasnosť s minulosťou, skutočnosť s fikciou. Ročne jej vychádzajú minimálne dve a hneď sa šplhajú v predajnosti na vrchol rebríčkov. Ako to stíha, je ťažké pochopiť. Michaela Ella Hajduková má totiž aj malú dcérku a prácu, keďže uživiť sa na Slovensku písaním je takmer nemožné.

Čo v Tebe ťa „núti“ písať stále nové a nové príbehy? Čo je tým hnacím motorom, ktorý spôsobuje, že Ti vychádzajú minimálne dve knihy ročne a vždy máš naraz viacero rozpísaných?

Písanie a vymýšľanie si ma bavili, odkedy si spomínam.  Prvá kniha bol splnený sen o tom, že písať viem a že to zrejme bude chcieť niekto čítať, keď mi šancu dalo najväčšie vydavateľstvo na Slovensku. Druhá kniha prišla neskôr. Nechcela som písať hocičo iba preto, že ma to baví. Čakala som na dobrú tému, a tá napokon prišla. No až od tretej knihy mám pocit, akoby som nasadla na rozbehnutý vlak. V mojej hlave sa dejú veci! (Smiech.) Mám pocit, akoby sa mi tam neustále rojili nové a nové postavy, deje, celé filmy. A ja sledujem a rozhodujem sa, do čoho sa pustím, lebo písanie je závislosť . (Úsmev.)

Foto: archív M. Hajdukovej

Tvoje príbehy sú vždy dôkladne premyslené, veľa kvôli nim študuješ, všetko so všetkým súvisí, dejové i časové línie sa prelínajú. Ako to u Teba vlastne vyzerá? Nosíš príbeh nonstop v hlave a myslíš naňho aj popri svojej práci v knižnici a starostlivosti o rodinu? A počas dňa sa Ti toho nahromadí toľko, že to len večer „vypľuješ“ na papier?

Myslím na neho dosť často, ale často ho aj opúšťam a úplne od neho vypnem. A potom, keď sa vrátim, vidím ho v inom svetle, dokážem posunúť scénu alebo sa mi ukážu iné súvislosti. Je skvelé, vracať sa k príbehu, ktorý práve tvorím a ktorým žijem.

Kde si hľadáš témy kníh? Často ide totiž o známe osobnosti ako Adela Ostrolúcka, Báthory… Baví Ťa viac kreovať ich príbehy alebo si vymýšľať úplne nových hrdinov?

Mne sa zdá, že témy si hľadajú mňa. Smejem sa, že sa cítim ako prestupná stanica pre duše minulosti 😀 Keď som šla písať o Adele a o Štúrovi, videla som Adelin kaštieľ, a tá téma ma pohltila. Pri Draculovi to bolo podobné. Chodím každý rok do Rumunska a tam je to národný hrdina – veľký vládca. Zaujalo ma všetko pozitívne, čo sa tam o ňom hovorí, a tak som začala viac študovať. Alžbeta Báthory je zase moja srdcovka, sama sa o ňu zaujímam celé roky (čítala som všetko možné, pozerala dokumenty…) , krátky príbeh o nej som dala do svojej prvotiny a už som neplánovala vrátiť sa k nej. Lenže keď sme sa vracali z dovolenky, zastavili sme sa v rumunskej dedine Izvorul Crisului, a tam mali kalvínsky kostol. Alžbeta bola kalvínka. Nikdy v živote som taký kostol nevidela a dostala som možnosť  ísť sa pozrieť dnu. A prišlo to ako blesk. Rozhodla som sa, že o nej musím a potrebujem napísať celú knihu. A bolo. Neviem však povedať, či ma viac bavia vymyslené alebo skutočné postavy, pri tých skutočných je to však rozhodne ťažšie.

Foto: archív M. Hajdukovej

V knižkách často opisuješ aj zlo v rôznych podobách, či už fiktívne alebo reálne, ku ktorému dochádzalo počas vojny. Ako sa s tým dokážeš vnútorne vysporiadať? Neovplyvňuje to veľmi Tvoju náladu?

Dokážem sa od toho odosobniť, oddeliť to od seba. Snažím sa nepripúšťať si nič z toho a vravím si, že je to minulosť, stalo sa to, je iný rok. A hoci sú veci, ktoré opisujem, často hrozivé, tým, že píšem dlho a že sa zaoberám rôznymi historickými obdobiami, vidím, že tie zlé veci sa diali naprieč celou minulosťou. Sú jednoducho súčasťou dejín, a tak sa na to snažím pozerať.

Stať sa na Slovensku spisovateľom nie je jednoduché. Ty si si išla za svojím cieľom a dnes patríš medzi najznámejších. Vždy si bola taká ctižiadostivá?

Ďakujem pekne, mňa vždy dostane do rozpakov, keď ma podľa mena niekto spozná. Je to divné, necítim sa byť známejšia, nevnímam to tak. Pre mňa sú u nás známi Janka Pronská či Ďuro Červeňák. Ctižiadostivá som nikdy nebola. Ja som bola viac zasnívaná a veľa som si nechávala pre seba. A neverila som si. Po strednej škole som veľmi chcela ísť študovať ďalej dejiny umenia, ktoré ma šialene bavili, no neverila som si a bála som sa odísť „až“ do Trnavy. (Úsmev.) Ako vravím, viac som snívala, než skutočne robila niečo pre to, aby sa moje sny splnili.

Foto: Archív M. Hajdukovej

Je niečo, čo by si na tomto poli ešte chcela dosiahnuť?

Určite by som sa chcela minimálne udržať.  Veľmi ma teší, že hoci s každou knihou idem nejakým iným smerom, moji čitatelia to stále oceňujú a pribúdajú mi aj noví. Dúfam, že ma múza tak skoro neopustí, písanie je pre mňa totiž možnosť cestovať časom a priestorom. J A možno by som ešte chcela, aby podľa niektorej mojej knihy natočili film, s tým, že môžem „kecať“ do scenára. (Smiech.)

Keď sa v mysli vrátiš na začiatok svojej „cesty“, aký máš vzťah k prvým knižkám? Napísala by si niečo inak?

Teraz už určite áno. Prvými knihami som sa učila písať a určite by som toho veľmi veľa zmenila. Ale boli to prvé knihy a každý nejako začína. Tam, kde som, som sa nedostala lusknutím prstov, ale skutočne som sa snažila na sebe pracovať a každou knihou sa stále snažím zlepšovať sa.

Si dlhodobo verná jednému vydavateľstvu – Motýľ, čo dnes nie je až takým štandardom. Našla si tam maximálnu podporu?

Áno našla. Nesmierne si cením spoluprácu s Motýľom. Som rada, že sa tešia na každý môj rukopis.

Čítaš veľa slovenskej literatúry, aby si bola v obraze?

V poslednej dobe čítam žalostne málo. Nemám chuť na knihy, pretože veľa kníh čítam kvôli štúdiu a v hlave nosím svoj príbeh. Nedokážem sa sústrediť a užiť si iné knihy. Čo ale neznamená, že ich nenakupujem 😀  No jeseň je pre mňa obdobím, kedy sa ku knihám vraciam. Dážď, káva, deka… proste hygge a knihy. Nakoľko však pracujem v knižnici, som v obraze viac než dosť. Viem, čo vychádza, aj čo sa chystá a podobne.

Foto: archív M. Hajdukovej

Jediným odklonom od Tvojho štýlu bola asi len Netopierka v žánri young adult, inak ostávaš verná svojmu špecifickému rukopisu a ohlasy čitateliek sú maximálne pozitívne. Nosíš v hlave možno i námet, ktorý by sa trošku odkláňal? Možno triler, alebo detektívku…?

Zatiaľ nie, no nie je to vylúčené. Ani Netopierka nebola v pláne. Neviem, či by som dokázala napísať úplne iný žáner, zatiaľ sa na to necítim. No prvky krimi som už dala do knihy Záhrada umenia, čiže možno toto je môj spôsob, ako skúšať nové veci.

Ako u Teba vyzerá samotný proces písania? Večer, keď malá zaspí?

Ako kedy, ale väčšinou vtedy, keď spí. Niekedy aj keď je vo vani, alebo keď sme na dovolenke.

Pracuješ v knižnici, kde sa musíš cítiť ako ryba vo vode. Je to tiež v istej miere splnený sen?

Určite áno. Ako sa hovorí – Nájdi si zamestnanie, ktoré ťa bude baviť a nebudeš musieť pracovať do konca života. J Keď šla malá do škôlky, strašne som chcela pracovať niekde, kde nebudem odtrhnutá od kníh, a to sa mi splnilo.

Čo ťa ako spisovateľku trápi? Mám na mysli napr. skutočnosť, že sa z písania v našich končinách nedá vyžiť, že je na trhu pretlak kníh, z ktorých sú možno mnohé nekvalitné a čitateľ nie je schopný to rozoznať, že sú aj čitatelia, ktorí človeka rania krutou kritikou a pod.

Zvyknem hovoriť, že by som z písania chcela žiť, ale na druhej strane, keď sa zo záľuby stane práca, už by to nemuselo ísť tak ľahko, ako to ide. No bolo by určite super môcť iba písať. Pretlak kníh je zrejme problém, ktorý trápi mnohých, no na druhej strane trh je aspoň bohatý a čitateľ si môže vybrať. Hoci niekedy sa naozaj môže cítiť stratený a siaha aj po nekvalitnejšej literatúre. Ja sa teším z toho, že som si našla svoje miestečko na tomto našom malom slovenskom trhu a dúfam, že sa mi časom podarí dostať sa s knihami aj na nejaký zahraničný trh. Uvidíme J Kritika je prospešná vec, ak je konštruktívna, no na chvíľu určite zamrzia obyčajné nenávistné komentáre, ktoré autorovi nič nedajú. No keďže chodíme s kožou na trh, musíme počítať so všelijakými čitateľmi.

Foto: archív M. Hajdukovej

A čo je na tomto svete najkrajšie?

V literárnom svete to, že píšem knihy, ktoré ma bavia. V tom normálnom určite to, že mám zdravé a šikovné dieťa, dobré manželstvo… Som v podstate šťastný človek. (Úsmev.) 

Plus prezraď, na čom teraz pracuješ 😊

Takisto neplánovane sa mi úplne odrazu v hlave „zabývali“ dve známe ženy. „Poznám“ ich, videla som filmy, čítala knihy, registrujem ich dlhé roky… ale nikdy som neplánovala o nich písať. Až teraz, a netuším, čo to spustilo, len som si zrazu uvedomila, že „potrebujem“ o nich písať. Ide o cisárovnú Sisi a herečku Romy Schneider, ktorá ju nezabudnuteľne zahrala. Zatiaľ mám len hrubú predstavu, ako by mohol príbeh vyzerať a sama som zvedavá, aký napokon bude.

Zaujíma vás konkrétna slovenská spisovateľka či spisovateľ a ich knižné diela? Kliknite na sekciu Pre knihomoľov a prečítajte si zaujímavé rozhovory.

Pridajte komentár