Simona ĎurkovičKeďže vo februári oslavujeme deň zamilovaných, rozhodli sme sa venovať náš editoriál téme, ktorá sa síce dostáva do povedomia, no stále zostáva opomínaná. Aj preto vznikol tento rozhovor so psychologičkou Alicou Kopernickou, ktorá nám vysvetlila, čo je sebaláska a ako ju k sebe samému pestovať.
Čo je sebaláska a prečo je pre človeka dôležitá?
Sebalásku vnímam ako láskavosť a rešpekt k sebe samému, uznanie hodnoty toho, kto som. Byť k sebe láskavý znamená pozerať na seba cez optiku svojich silných stránok. Sebaláska súvisí so sebapoznávaním a sebaobjavovaním. To umožňuje človeku, aby bol otvorený zmenám, rôznym perspektívam, ako sa na seba a svoj život díva, aký význam dávam svojim životným skúsenostiam a ako hodnotím svoj vplyv na udalosti v živote. Vnímanie seba samého pomáha robiť rozhodnutia, ktoré sú v súlade s našimi hodnotami tak, aby sme si zariadili život, ktorý chceme žiť. Keď je človek sám so sebou spokojný, dovoľuje mu to užívať si aktuálne chvíle či kontakt s iným, vychutnáva si drobné radosti a dokáže vytvoriť aj obyčajné veci výnimočnými.
Ako môžeme budovať pozitívny vzťah k sebe samému?
Otvorenosťou k objavovaniu seba z rôznych uhlov pohľadu, skúmaniu svojich rôznych kvalít. Pocit identity, teda prežívanie a vnímanie toho, kto sme, podľa postmoderného systemického prístupu, hlavne naratívnej terapie, pramení z rozhovorov, ktoré o sebe vedieme s ľuďmi okolo seba a z našich následných vnútorných dialógov. Podľa tohto prístupu nemáme len jednu hlavnú identitu, ale máme viac rôznych identít, ktoré sa prejavujú v rôznych kontextoch, s rôznymi ľuďmi, v rôznych situáciách – teda v rozličných kontextoch a vzťahoch prežívame a vnímame samých seba, to, kto sme, rozličným spôsobom. Napríklad, kto som, keď som v práci v kontakte s klientom? …keď som s kamarátkou na dovolenke? …na rodinnej oslave? …keď vychovávam svoje dieťa? …v dôvernom rozhovore s manželom?
Tento pohľad nám ponúka namiesto predstavy o nemennosti toho, kým naozaj sme, slobodu možností. Máme nekonečne veľa možností, kým budeme a vyberáme si v danej chvíli, v danom kontexte, kým práve sme. A tento proces vedieme celý život.
Čo nám pomáha uvedomovať si, kto sme?
Veľkú rolu majú interakcie s druhými a kultúrny kontext, v ktorom žijeme. Naša identita je spojená so vzťahmi s ľuďmi. Žijeme s druhými v určitej kultúre, ktorá nás ovplyvňuje, rovnako nás formuje aj spoločenské dianie či kritériá a prezentované hodnoty, ako by sme mali žiť. Užitočné je však poznať a byť si vedomý kritérií, podľa ktorých hodnotíme seba aj druhých. Je dôležité prehodnotiť, či sú pre nás tieto presvedčenia, podľa ktorých žijeme, stále užitočné, alebo nás v niečom obmedzujú.
Myslia Slováci o sebe viac pozitívne alebo negatívne?
Moja skúsenosť mi hovorí, že mnoho ľudí je zvyknutých rozmýšľať o sebe negatívne. Už v škole sa učíme sústrediť sa na to, čo je s nami zle, čo nám nejde. Všímame si veci, ktoré nám vadia, sme z nich nespokojní, zdáme sa byť nedostatočnými, sme kritickí k sebe aj druhým. Dokonca som sa stretla aj s takým presvedčením, že musíme poznať svoje nedostatky aby sme sa posunuli vpred, aby sme mohli rásť… Nie sme trénovaní v tom, aby sme uvažovali o šťastí a našich kvalitách. Ale môžeme si zvoliť, čo vpustíme do našej pozornosti. Môžeme sa učiť pozorovať a premýšľať nad tým, čo je na nás úžasné a pripomínať si, čo všetko už vieme, čo všetko sme už dokázali. Keď si budeme viac všímať chvíle v našom živote, ktoré nám prinášajú radosť, keď sme so sebou jednoducho spokojní, zistíme, že nepotrebujeme nutne na sebe nič meniť či na sebe niečo vylepšovať.
Sú komplexy spojené priamo so sebaakceptovaním?
Problémy môžu oslabovať našu schopnosť vidieť seba v pozitívnom svetle, zatieňujú naše silné stránky. A to, čo si o sebe hovoríme, ovplyvňuje naše telo aj myseľ. Problémy, ktorým niekedy čelíme, ako napríklad strach, neistota, zneistenie, kritické hlasy nás môžu obmedzovať v tom, aby sme žili podľa seba a boli so sebou spokojní. Môžu nám našepkávať, že nie sme dosť dobrí, spochybniť našu lásku k sebe, seba-úctu a seba-hodnotu. Niekedy pod vplyvom problémov sa nedostáva k slovu niektorá časť našej identity, neuvedomujeme si ju. Vtedy ľudia môžu robiť negatívne závery o sebe samom a veriť, že problémy sú odrazom ich identity – ,,ja som taký… úzkostlivý, bojazlivý, plachý, nudný…“. Tieto problémy môžu vážne ohroziť duševné zdravie človeka. Avšak problém nie je pravdou o človeku a o jeho povahe.
Dôležité je nenechať sa zatiahnuť do pasce problému a prebrať moc nad tým, čo si o sebe myslíme a ako sa vidíme.
Čo odporúčate všetkým mužom a ženám, ktorí na sebe vidia len svoje nedostatky?
Mohlo by byť užitočné, aby si urobili v sebe akúsi ,,inventúru“ toho, čo sa im už podarilo prekonať a pripomínať si, čo všetko už vedia a čo všetko už dokázali. Keď si budeme viac všímať chvíle v našom živote, ktoré nám prinášajú radosť, keď sme so sebou jednoducho spokojní, zistíme, že nepotrebujeme nutne na sebe nič meniť, lebo už teraz sme dosť dobrí, takí, akí sme.
Naše predstavy o sebe a svete sa môžu meniť, môžeme im dávať iný význam, objavovať kým sme a kým môžeme byť. K tomu môže byť užitočná aj psychoterapia. Každý sme jedinečnou, výnimočnou bytosťou, ktorá disponuje mnohými silnými stránkami. Niektoré čakajú na objavenie. Dôležitá je dôvera v kompetencie človeka, v to, že v každom okamihu robíme to najlepšie čo práve dokážeme.
tlačová správa
Pridajte komentár