Edita Fabian HilgartováRurálny život mimo ruchu mesta je vyhľadávaný, aj keď do väčších miest stále prúdia noví a noví ľudia. Z Košíc sa pred vyše 6 rokmi odsťahovala aj Katarína Filová. Jej meno vám možno nehovorí veľa. Dedinská mať však už áno.
Život na dedine, v izolácii, s poliami za domom, írskym vlkodavom a dvomi malými synmi Kataríne vyhovuje. Navyše pritom zo svojho kráľovstva rozbehla vlastnú značku oblečenia. Aký je jej pohľad na materstvo a ako to u nich doma vyzerá s prístupom k moderným technológiám? Aj na to sme sa jej opýtali v našom rozhovore.
Prečo ste sa rozhodli pre dedinu?
Dôvod je taký jasný – bývali sme v podnájme v Košiciach na Furči s priateľom, teraz už manželom, a túžili sme po domčeku. Tak sme v podstate 10 minút od Košíc kúpili pozemok, pustili sa do stavania a akonáhle bol náš dom ako-tak obývateľný, hneď sme sa presťahovali. A tak som sa začala dobrovoľne „izolovať”…
V akom zmysle?
Som taký typ, že mne mesto naozaj nechýba. Do Košíc chodím len na dohodnuté stretnutia, maximálne je to tak 2-krát do týždňa. Ak ale nepotrebujem, dedinu neopustím hoci týždne. S kým potrebujem, komunikujem cez telefón alebo internet. Život v meste mi nechýba a nejako som ho predtým ani nevyužívala. Chodiť si denne „sadnúť na kávu” nebolo nič pre mňa. Navyše teraz s deťmi to je vždy skôr o ich naháňaní než o sedení 🙂
Na dedine som našla všetko, čo potrebujem. Keď sme sa nasťahovali, chodila som na dlhé prechádzky so psom po poliach, záhradkárčila, nič mi nechýbalo. S príchodom detí sa to potom, samozrejme, čiastočne zmenilo.
Jediné, čo potrebujeme na prežitie, je nákup, ktorý zabezpečuje manžel, keď sa vracia z práce. Preto napríklad pre nás ani karanténa na jar tohto roka neznamenala nijakú zmenu vo fungovaní, akurát sa nám zrušili dohodnuté termíny.
Aké rozdiely vnímate medzi životom na dedine a v meste?
U nás doma môžem deti bez problémov vypustiť na dvor aj na ulicu, žijeme mimo hlavnej cesty. Dnes asi päť a dvojročné dieťa v meste samy na ulicu nevypustíte. Tu na dedine mám pocit, akoby žili podobné detstvo, aké sme mali my.
Ďalšia vec je aj tá, že život v meste je finančne náročnejší. Prídem tam raz za týždeň a už vidím, že okrem cesty narastú výdavky – tu na džúsik, tu na koláčik. Áno, v meste máte veľakrát možnosti, ktoré my na dedine nie, ale tie aj niečo stoja. Vždy je to však o tom, ktorá strana mince komu vyhovuje viac. Či tie možnosti, či ten pokoj 🙂
Chcete tým povedať, že by ste život na dedine neodporučili každému?
Ja sa snažím neodporúčať nikomu nič, pretože každému sadne niečo iné, Tak ako mne vyhovuje byť v izolácii na dedine, môže druhému vyhovovať byť v meste, chodiť sem a tam, mať okolo seba ľudí.
Myslím, že by sa nemalo odsudzovať, ak si človek vyberie to druhé, než si my sami predstavujeme, že je správne. Zvlášť to platí pri mamách. Materstvo je náročný stav – kruhy pod očami, veľa lásky a radosti, ale aj takmer okamžité zašpinenie všetkého, čo ste umyli. Sústavne robiť niečo a pritom dokopy nič nie je vidieť. Treba sa preto zariadiť podľa seba a tak, ako to koho psychike a zdravej duševnej rovnováhe vyhovuje.
Vy ste počas materstva začali písať ako Dedinská mať…
Áno, pretože už aj mne po vyše polroku začala izolácia s dieťaťom liezť na mozog 😀 Každý sa potrebuje realizovať, ja som v sebe mala kreatívno a blogovanie bol spôsob sebarealizácie, ktorý ku mne prišiel tak nejako prirodzene. Aj vďaka tomu, že ešte pred rodičovstvom som mala vlastný foodblog, na ktorý som však už ako matka nemala čas.
Prvotné články som venovala biomaterským témam s nádychom ironizácie – ja som biomatka a robím toto a toto a rodina ma má za exota. Dnes by som ich už asi napísala inak. Zo svojich rodičovských prístupov a „výmyslov” by som nemenila nič, ale dvojmaterstvo ma naučili väčšej pokore a tomu, že neexistuje len jedna pravda. Takže ten svoj „revolučný” tón v textoch by som isto zaobalila ešte viac do humoru.
Od blogu som sa potom dostala k aktívnemu prístupu na sociálnych sieťach, foteniu, postupne sa to všetko nabaľovalo, no a tadá – po 5 rokoch tu mám Dorfsheep – vlastnú značku oblečenia.
Biomaterstvo bolo vedomé rozhodnutie?
Nie, čo sa týka výchovy, šla som čisto intuítivne, sama podľa seba. Nie som typ, ktorý si niečo naštuduje a potom to aplikuje. Keď som začínala, bolo menej blogov na tému materstva, menej Instamamablogeriek.
Napríklad, taká bezplienková komunikačná metóda mi prišla sama od seba, prirodzene. Prišlo mi nelogické učiť bábätká, že vylučovať do plienky do normálne a potom zrazu vo veku dvoch-troch rokov im vysvetľovať, že to, čo robia a poznajú celý život, je vlastne celé zle. Vzor som si brala v prírode. Veď predsa ani mláďatá nevylučujú do svojho pelechu, ale matka ich vynáša von. Nepoznala som nikoho, kto by o bezplienkovke niečo vedel. Ale skúsila som. Tak nejako logicky. A čuduj sa svete – ono to fungovalo.
Samozrejme, že s okolím som v tom čase bola v bojovej pohotovosti, pretože nikto z nich nikdy nepočul o takých „čudáctvach”, aké som so svojím bábom toho času „stvárala”. Takže mi len nevyžiadane radili, čo a ako mám robiť a teda, že všetko robím zle. Ešteže som mala bezvýhradnú dôveru manžela, ktorý mojim rozhodnutiam síce veľakrát nerozumel, ale plne ich bez reptania akceptoval a podporoval. A našťastie som typ, ktorý si aj tak robí veci podľa seba.
Moje články však pomáhali ženám, ktoré boli v rovnakej situácii, ale možno so slabšou psyché.
Čo pre vás predstavuje pojem biomatka?
Dnes je tento pojem často negatívne vnímaný a používa sa ako nadávka. Smejem sa z toho. Nečítam internetové diskusie ani také cielene polarizujúce články, pretože podľa mňa sa nik na internete nenudí viac než matky na materskej bez sebarealizácie. Tie sa potom vedia navzájom až nehumánne dourážať sa. Nechápem, kde sa to v nich berie.
Ale napríklad, do biomatiek sa mylne nadáva tým ženám, ktoré všetky povrchy neustále dezinfikujú. To je pritom hlúposť, biomatka nechá dieťa ochutnať aj hlinu, nevadia jej psie chlpy a keď odtrhne na záhrade jahodu, podá ju svojmu nahému zablatenému dieťaťu neumytú. Chápeme sa? 😀
Dnes sú biomatky brané rôzne. Primárne podľa mňa ide o mamy, ktoré uprednostňujú nosiče a šatky pred kočíkom, spoločné spanie namiesto postieľky, dojčenie na požiadanie namiesto dojčenia v trojhodinových intervaloch a praktizujú kontaktné rodičovstvo – láskavé, citlivé, rešpektujúce rodičovstvo, ktoré sa snaží chápať a pokrývať citové potreby dieťaťa.
Každá žena však preciťuje materstvo inak a je v poriadku, ak nie je každá biomatka a nevyužíva bezplienkovú metódu. Proste to treba robiť všetko prirodzene.
Aké miesto majú moderné technológie v domácnosti biomatky?
U nás sú technológie stále prítomné, keďže pracujem z domu na počítači alebo tablete, manžel rovnako. Deti však vedia, že sú to pracovné nástroje – nevideli nás na nich sa nikdy hrať či len tak zabíjať čas. Aj keď ma vidia s mobilom v ruke, ako telefonujem alebo niečo postujem, vedia, že pracujem. Nemáme doma televíziu, nie sú vedení ani k tomu, aby sa mohli hrať s tabletom. Na mobile, tablete ani počítači nemáme nijaké hry.
Pred približne rokom sme si však nejakou náhodou pustili celovečernú rozprávku, pripravili sme si k tomu zdravé mňamky a starší syn bol z toho úplne nadšený. Že akú skvelú párty sme to mali. A tak odvtedy vznikla naša tradícia – každý piatok máme párty – animák a mňamky na gauči.
Prístup k technológiám majú deti teda regulovaný – pred spaním si môžu pozrieť krátku rozprávočku (večerníček), pričom vyberáme z takých tých našich večerníčkov – Krtek, Lolek a Bolek, Pat a Mat, Reksio, Macko Uško a podobne. Deti tieto rozprávočky zbožňujú a ja vidím, že sú skutočne nadčasové.
Paradoxne som zistila, že čím viac detí, tým menej starostí, v zmysle hrania a zabávania ich, pretože sa už medzi sebou spolu vyhrajú. Chlapci majú 2 a 5 rokov, takže ich obriadim, vypustím a miestami mám čas na zjedenie raňajok v kľude alebo vybavenie pracovných telefonátov. Hlavne mi už odpadlo také to hranie typu – gúľanie si loptičky, stavanie si vežičiek a posúvanie autíčka. To si už riešia chalani sami so sebou. Ja miesto toho môžem radšej naplniť práčku.
Už ste spomenuli vlastnú značku, ktorú ste rozbehli…
Áno, aj to prišlo v mojom živote tak samo, spontánne. Dorfsheep vznikol pred vyše rokom. V januári 2019 mi napadla myšlienka na jeden zimný kabátik a tá myšlienka mi nedala spávať. Stále som nad ním premýšľala. Tak som sa do toho pustila – riešenie dodávateľov, materiálov, výroba. V júni vznikli prvé vlnené vestičky, kabátik v novembri.
Potom sa začali nabaľovať ďalšie produkty, pričom všetky vychádzajú z toho, čo hľadám ja alebo čo by som ja mojim chlapcom obliekla. Také detské, jednoduché, prírodné, škriatkovské oblečenie. Bez potlače, bez šialených vzorov a farieb. Mne osobne sa nepáči, keď rodičia obliekajú malé deti ako veľkých čávov či ženy. Veď nech sú deti detičkami čo najdlhšie. Aj tak to tak rýchlo beží.
No a v tomto duchu som začala navrhovať oblečenie. „Navrhnuté od poľa, nositeľné aj v meste” – to je môj slogan. A myslím, že aj maximálne výstižný, nakoľko najväčší dopyt po ňom je práve v hlavnom meste.
Nejako prirodzene som potom neskôr mala potrebu vytvoriť niečo aj pre seba, pre matky a ženy. To sa stretlo s veľmi pozitívnym ohlasom, aj vďaka podpore zo strany módnej štylistky Janatini, a tak sa mi v súčasnej dobe rozbehla aj ženská línia, čomu sa ja osobne nesmierne teším a na jeseň plánujem nejaké veľké novinky.
Katka, alias Dedinská mať, ďakujeme za rozhovor 🙂
Ak vás baví čítať, určite sa pozrite do našej rubriky plnej rozhovorov so zaujímavými ľuďmi.
Andrea Bercik
Pridajte komentár