O Slovensku píše do svetových médií: U nás sa to stále berie tak, akoby našu prácu mohol robiť hocikto

Mirka Širotníková pochádza z Trebišova na východe Slovenska. Momentálne žije v Bratislave, kde sa živí ako freelancerka. Písala alebo pravidelne píše pre zahraničné médiá, ako The New York Times, CBC, Channel 4, The Guardian, Financial Times, Euronews, Balkan Insight, agentúru Enex. Zároveň píše aj pre svoj blog The Blond Zebras. Aká bola jej cesta a o čom sa jej písalo najťažšie? Aj na to sme sa jej opýtali v našom rozhovore. 

Vedela by si priblížiť svoju cestu k žurnalistickej kariére? 

K novinárčine som sa dostala celkom štandardne a nezaujímavo – cez štúdium žurnalistiky na Univerzite Komenského. Chcela som robiť niečo kreatívne a zábavné, možno aj trochu netradičné, tak moja voľba padla na žurnalistiku. Počas školy som začala pracovať pre agentúru SITA, spolupracovala som s The Slovak Spectator a práve cez túto spoluprácu som sa dostala aj k prvému kontaktu s The New York Times. Dohodila mi ho šéfredaktorka TSS, keď jeden reportér potreboval pomôcť s reportážou o slovenskom blokovaní eurovalu pre Grécko. Tak sa zo mňa stala „fixerka” a postupne som zisťovala, čo všetko to obnáša. Vďaka dobrým referenciám som sa potom postupne dostávala aj k ďalším spoluprácam, skúšala som si aj prácu pre rozhlas či televíziu. Po škole som sa rozhodla, že to skúsim na chvíľu freelance potiahnuť a uvidím, dokedy ma to uživí. No nakoniec som tak zostala pracovať dodnes.

Nebála si sa freelancovania?  

Samozrejme že bála. Výhodu som asi mala v tom, že som vôbec netušila, čo som si hodila na plecia. Freelancovanie sa ku mne dostalo nejako samo, tak som to príliš neriešila, až kým som nemusela začať žiť skutočným “dospeláckym” životom po štúdiu. Založila som si živnosť, naučila sa robiť faktúry, postupne sa učila pýtať si za prácu dostatočné honoráre… Ale stále je to boj a naozaj to nie je najkomfortnejší spôsob živobytia. No dáva mi to obrovskú slobodu a za tú mi to zatiaľ stojí.

Je v zahraničí záujem o informácie zo Slovenska, na základe tvojich skúseností?

Myslím, že áno, aj keď prirodzene menší ako o dianie vo veľkých krajinách a ekonomikách ako Nemecko či Francúzsko. Malé krajiny však nikto vo svete dobre nepozná, a tak ich zvykne zaujať všeličo – ako sa u nás vyvíja demokracia, ako fungujeme v rámci EÚ, zaujímavosti a príbehy, prípadne príklady „dobrej praxe”. V NYT napríklad celkom rezonovali naše články o segregácii detí v školách, pretože USA si niečím podobným prechádzalo pred 50 rokmi. Zároveň svet šokovala správa o vražde novinára, pretože to je v modernom demokratickom svete neakceptovateľné a myslím, že ich fascinovalo, ako sme sa voči tomu všetci spoločne vyhranili a žiadali adekvátnu reakciu moci. Všetko, s čím sa zahraničie vie nejakým spôsobom stotožniť, ich zaujíma. Niekedy sa k istému problému postavíme inak a funguje to u nás lepšie, inokedy odmietame prijať akékoľvek dobré rady a odporúčania a stále to u nás nefunguje. 

foto k článku: archív M. Š.

 Je podľa teba novinárska práca v dnešnej dobe cenená? 

To závisí asi od toho, koho sa pýtate. Myslím, že veľká časť verejnosti začala lepšie chápať novinársku prácu a všetko, čo obnáša, kvôli Jankovi Kuciakovi. Zároveň tu je ale aj veľká časť verejnosti, ktorá sa nechala strhnúť vlnou nenávisti voči médiám a po tom, čo každodenne počúvala o „presstitútkach” a hyenách, sa rozhodla novinárom a priori neveriť. Ak sa pozrieme na ekonomické ocenenie, to je, myslím, vždy problém a nepoznám u nás snáď žiadneho novinára, ktorý by bol finančne úplne v pohode. U nás sa to akosi stále berie tak, akoby našu prácu mohol robiť hocikto, a tak sa k tomu niektorí vydavatelia aj stavajú. Zároveň sme veľmi závislí od inzercie a príjmov médií, a tie zas od kvality našej práce, tak je to občas taký začarovaný kruh. 

Čo ťa baví na novinárčine najviac?

To, čo ma najviac baví, je zároveň niekedy aj najviac stresujúce. Mám rada, že každý deň je moja práca iná, že mi stereotyp naozaj nikdy nehrozí. Jeden deň píšem články z domu a som vo svojej vlastnej kreatívnej bubline, druhý cestujem po Slovensku a zisťujem, čo si myslia ľudia v Slovenskej Ľupči alebo v Humennom o dôležitých otázkach, na ktoré sa ich možno predtým nikto neopýtal. Keďže som na voľnej nohe, nemám nad sebou žiadnu priamu kontrolu a nemusím nikomu vysvetľovať, kedy a kam idem ani kedy som v daný deň „prišla do práce”. Zároveň ale pracujem s tými najšikovnejšími novinármi na svete. Mnoho mojich kolegov získalo Pulitzerove ceny, pokrývalo najdôležitejšie udalosti na svete, reportovalo z vojnových oblastí a počúvať ich je hodnotnejšie ako akýkoľvek vzdelávací kurz. Veľa sa od nich učím a nesmierne si tieto príležitosti vážim, lebo chápem, že takéto veci nepadajú len tak z neba.

A čo ťa baví najmenej?

Určite neistota. Novinári zažívajú veľa stresu, a tí freelancoví ešte niekoľkonásobne viac. To, že je každý váš deň iný totiž znamená aj to, že nikdy neviete, či budete mať aj ďalší mesiac prácu a príjem, či vám faktúry vyplatia načas, často chýba podrobnejší feedback na vašu prácu a tak sa stresujete viac, ako by možno bolo treba. Okrem toho nás občas neberú vážne politici alebo bojujeme s respondentmi, ktorí jednoducho neveria médiám, ale to je súčasť našej práce a tejto doby. Všetko, čo je na tejto práci super, má aj druhú stránku, ktorá až taká príjemná nie je a myslím si, že človek potrebuje mať isté vlastnosti, aby ten nápor zvládol. Ja si tak polovicu času hovorím, že by mi niekde v redakcii alebo rovno v korporáte bolo ľahšie 🙂 

Aká bola tvoja najťažšia téma na spracovanie? 

Asi všetko po vražde Jána Kuciaka. Sama som to vtedy veľmi ťažko niesla a nebolo ľahké sa donútiť k objektivite a práci. Po roku a pol sa mi tie pocity obnovili aj pri súdnom pojednávaní s vrahmi Jána a Martiny, pri ktorých bolo nesmierne ťažké sústrediť sa na písanie. Myslím, že to vtedy mali podobné všetci novinári a pevne dúfam, že už nič také v živote nezažijem. 

Je nejaká téma, o ktorej by si dokázala písať stále dookola s chuťou? 

Vždy budem rada písať o pozitívnych témach, o dobrých nápadoch, o šikovných ľuďoch, o pekných iniciatívach. Som veľký fanúšik všetkého a každého, kto vybočuje z priemeru a robí niečo “navyše”, niekedy aj napriek neprajnosti alebo nedôvere ostatných. Jedna z mojich najobľúbenejších reportáží pre NYT bola pred niekoľkými rokmi zo Spišského Hrhova, kde starosta vlastnou iniciatívou prišiel na to, ako si poradiť s komplikovanými problémami, aké iné obce dodnes absolútne neriešia. Našli sme tam spokojných ľudí, super nápady, kopec pozitívnej energie, a to všetko pri téme, ktorá nás inak napĺňa skôr beznádejou.

Nebol pre teba problém pri písaní pre zahraničné médiá s „prepínaním” jazykov? 

Jasné, že som s tým mala problém, asi ako každý, postupne sa to ale zľahčovalo. Anglicky sa učím takmer celý život, prvýkrát ma rodičia prihlásili na jazykovú školu asi v 7 rokoch (vtedy to nebolo také bežné ako dnes). Na strednej a vysokej som veľa čítala v angličtine a postupne som si zvykla aj na písanie. Dnes už medzi slovenčinou a angličtinou prepínam bežne, chvalabohu to zatiaľ zvládam 🙂 Iný jazyk už ale takto neovládam, bohužiaľ. A ak neviem nájsť vhodný výraz, jednoducho si ho vyhľadám v slovníku a ak sa nedá, tak ho opíšem, to sa vždy osvedčilo. 

Patríš k mladšej generácii novinárov, si aj blogerka – vidíš v tom niekedy svoju výhodu oproti starším kolegom, čo sa týka využívania technológií?

Asi áno. Naša generácia je určite lepšie pripravená narábať s rôznymi zdrojmi, nebojí sa využívať všetky možnosti, vie sa ďalej vzdelávať. Ja mám ešte množstvo medzier vo svojom technickom vzdelaní, ale aspoň viem, kde hľadať, keď si nájdem čas. Žurnalistika v dobe internetu je veľmi veľmi rozdielna od tej “old schoolovej”, ktorú inak sama tiež milujem. Ja ich najradšej spájam vždy, keď sa dá. Osobný kontakt a vlastné zážitky totiž ani internet nikdy nenahradí.

View this post on Instagram

Na Slovensku tieto dni zažívame niečo, čo sme ešte nikdy nemuseli. Pre dobro všetkých sa musíme vzdať časti svojich práv, svojho pohodlia, príjmu, obetovať sa pre druhých a zvládnuť strach a neistotu, aké sme ešte možno nikdy neskúsili. Napriek tomu sa mi zdá v tejto situácii maximálne nevkusné a neetické, ak sa influenceri a iní začnú ľutovať na soc. sieťach z absolútne povrchných dôvodov -“bože, ako to prežijem s odrastenými nechtami? Čo budem toľko doma robiť? Ja chudák, nemôžem ísť ani do fitka”… Všetci sme len ľudia. No vždy, keď vás podobná myšlienka napadne a budete mať chuť sa o ňu podeliť so svetom, ešte raz si to premyslite. Spomeňte si na sestričky v nemocnici, ktoré riskujú zdravie seba aj celej svojej rodiny na každej zmene aj ceste do práce. Spomeňte si na doktorov, ktorých čaká najväčšia skúška sily a schopností akú možno zažili. Spomeňte si na zdravotníkov v záchrankách, ktorí fungujú nonstop a možno sa nestíhajú zastaviť ani na záchod. Spomeňte si na lekárničky, ktoré stoja 12 hod na nohách už 2 týždne a pomáhajú pacientom o 106, aj keď samy nemajú ani len rúška aby sa chránili. A potom porozmýšľajte, či to, že si nemáte kde obliecť tú novú sukňu, ktorá vám prišla kuriérom je naozaj problém, o ktorom svet potrebuje vedieť. . . . . #koronavirus #karantena #izolacia #corona #ruskoniejehanba #rusko #facemask #protectivemask #handmademask #covid19 #slovensko #slovakia #bratislava

A post shared by The Blond Journalist (@theblondjournalist) on

Popri žurnalistike sa venuješ aj blogovaniu… Prečo?

Keď sa na internete začali objavovať prvé módne blogy, s kamarátkou z univerzity sme sa na nich celkom zabávali. Obe sme mali rady módu, aj sme o nej písali do rôznych médií a hoci sa nám páčila tá uvoľnená kreativita blogeriek, boli sme trochu kritickejšie k ich písaniu. Tak sme si jedno leto povedali, že to môžeme robiť možno o niečo lepšie. Po pár rokoch blog zostal len mne, a popravde, písanie mi vždy išlo lepšie ako fotky, to mi zostalo dodnes. Postupne som menila zameranie blogu tak, ako sa vyvíjal môj život a ako som dospievala. Dnes ho beriem ako dobrý kanál na priamu komunikáciu s ľuďmi, ktorí sa ma rozhodli sledovať. Ukazujem im, ako vyzerá novinárska práca, zároveň sa im snažím vysvetľovať, ako funguje svet dezinformácií či robiť osvetu proti extrémizmu. 

Ako vyzeralo „dospievanie” tém na tvojom blogu?  

Spočiatku som sa venovala hlavne móde a lifestylu, to ma počas školy veľmi bavilo. Rada som písala o inšpiratívnych ženách z rôznych oblastí, dodnes ma baví búrať stereotypy a mýty o tom, aké by ženy a muži „mali byť” a čo by „mali” robiť. Popritom som si stále odbiehala k vážnejším témam pri práci pre zahraničné médiá, napríklad som na vysokej škole s kolegami aj sama písala o marginalizovaných rómskych komunitách, politike či ekonomike. Lifestyle bol mojím útočiskom na akúsi psychohygienu, ale postupne som na tieto témy akosi strácala trpezlivosť. Po Kuciakovej vražde a následných protestoch som už na to nemala chuť takmer vôbec. Prehodnocovala som veľa vecí vo svojej práci a, úprimne povedané, rozhodla som sa venovať viac témam, na ktorých teraz najviac záleží a ktorými by som mohla tejto krajine nejakým spôsobom pomôcť. Tak sa snažím čo najviac svet informovať o tom, čo sa u nás deje, prečo je to tak a upriamovať jeho pozornosť na témy súvisiace s demokraciou či slobodou. To je teraz moja malá osobná misia.

Momentálne pracuješ z domácej izolácie, narušilo to tvoj pracovný cyklus? Máš nejaké rady pre tých, ktorí pracujú z domu a nie sú na to zvyknutí?

Okrem toho, že som teraz prestala chodiť von na rozhovory a reportáže, sa pre mňa počas karantény toho veľa nezmenilo, práca z domu je pre mňa stále rovnaká. Akurát teraz takto pracuje každý a všetky rozhovory môžem teda robiť cez Skype, mobil alebo email. 

Podľa mňa je najdôležitejšie nájsť si v sebe vnútorné nastavenie, že keď si doma, neznamená to automaticky, že máš voľno, pretože pre väčšinu ľudí to doteraz takto normálne fungovalo. Je dobré vytvoriť si konkrétne miesto a čas na prácu, a hlavne limitovať všetky vonkajšie vplyvy, ako sa dá. Keď musíte pracovať, nemôžete si odbiehať k upratovaniu, práčke či seriálom, to musí počkať na neskôr. Zároveň je ale táto situácia s izoláciou aj celkom odlišná od všetkého, čo sme zažili doteraz a je dôležité nebyť na seba príliš prísny, pretože pri strese a strachu z aktuálnej situácie často trpí aj naša psychika. Musíme byť teda k sebe dobrí.

Edita Fabian Hilgartová

Pridajte komentár