nina silanova pocity

Nina Šilanová: Alternatívnych filmov sa netreba báť

Prešov je považovaný za slovenský Seattle pre množstvo hudobníckych talentov. O tom, že zo severovýchodného mesta pochádza aj viacero ľudí spätých s filmom, možno neviete. Jednou z nich je aj Nina Šilanová, ktorá vyštudovala filmovú vedu na VŠMU. Dnes organizuje už 10. ročník filmového festivalu vo svojom rodnom meste.

Pocity slávia 10. rok, ty si ich stálou súčasťou od 1. ročníka. Ako sa vôbec stalo, že v Prešove vznikol filmový festival?

Pred 10 rokmi som skončila vysokú školu a vrátila sa do Prešova, kde sa akurát otváralo nanovo Kino Scala. Napísala som im, že by som chcela robiť filmový klub a premietať, keďže som študovala filmovú vedu. Našťastie mi to umožnili a tam za mnou prišli dovtedy pre mňa neznámi ľudia. Chceli v Prešove začať filmový festival, ktorý by zastrešili produkčne a hľadali niekoho na dramaturgiu. Tak vznikol náš tím, ktorý v skoro rovnakej zostave funguje dodnes.

Aký bol 1. ročník? Čo bolo najťažšie?

Prvý ročník sa konal v Scale a bol prepojený na Art Film Fest, ktorý sa vtedy konal v Trenčianskych Tepliciach. Pomáhala nám s ním Ivka Petríková, ktorá už dlhé roky pracuje ako dramaturgička pre AFF a tento rok sme ju oslovili do poroty pre krátkometrážne filmy. S kolegyňami sa jej podarilo vybaviť 6 filmov na špeciálnu projekciu v Prešove. A tak sme prvý rok premietali tých 6 filmov počas 3 dní. Potom sme si povedali, že z festivalu nechceme urobiť Ozveny AFF a začali sme sa viac dramaturgicky angažovať.
Najťažšie pre mňa osobne bolo asi uvádzanie filmov pred publikom, vtedy som ešte organizačné veci nebrala až tak vážne.

A čo je najťažšie dnes?

Všetko pri organizovaní skĺbiť. Náš tím sa dramaticky nerozrástol, aj keď nám pomáhajú aj dobrovoľníci. Každý rok chceme niečo meniť a rásť, ale pre našu malú skupinku je to veľký multitasking. Okrem výberu filmov, oslovovania distribútorov filmov, dávam dokopy celý program, nahadzujem informácie na web, donedávna som ešte pripravovala aj tlačové správy a starala sa o sociálne siete…. S tým mi teraz našťastie pomáhajú nové dobrovoľníčky

Ak to je pre vás náročné, prečo s festivalom neskončíte?

Každý rok si hovoríme, že to je poslednýkrát. Ale hneď, ako festival skončí, sme vo veľkej eufórii, ako sa to všetko podarilo napriek ťažkostiam zvládnuť a ak sa k tomu pridajú pozitívne ohlasy od ľudí, je ťažké len tak prestať. Vždy sa necháme zlákať pocitmi a do mesiaca už nabiehame na organizáciu ďalšieho ročníka, keďže podávame projekt na Audiovizuálny fond a iné granty. Cítime trochu aj zodpovednosť. Vnímame, že sme priniesli na kultúrnu scénu mesta niečo, čo je jeho súčasťou a je to pre nás záväzok.

V Košiciach sa koná AFF, možno by sa niekto opýtal, či má význam organizovať filmový festival v Prešove…

V rámci Prešova sme mali, a doteraz aj máme, pocit, že v našom meste chýba zastúpenie filmovej kultúry. Ako 3. najväčšie mesto na Slovensku nemáme okrem multiplexu zdigitalizované kamenné kino, aké majú Košice a iné slovenské mestá. Myslím, že má význam prinášať divákom aj iné ako mainstreamové filmy – také, v ktorých má forma prednosť pred obsahom, také, ktoré prinášajú aktuálne témy, ale aj bežné problémy ľudí z rôznych kútov sveta, filmy, nad ktorými sa možno trochu zamyslia, ale zároveň nemusia byť úplne neprístupné bežnému divákovi, práve naopak, často vedia divákov prekvapiť a priniesť intenzívnejšie emócie. Našim výberom chceme dokázať, že alternatívnych filmov sa netreba báť. Práve naopak.

Pocity filmový festival – čo v sebe skrýva názov eventu?

Rovnako sa volá aj občianske združenie a teraz už aj náš filmový klub Kino Pocity. Názov vychádza z poznávacej značky Prešova a slova city ako mesto. Zároveň však pocity odkazujú na to, že každý jeden film v nás nejaké pocity vyvoláva – či už pozitívne, alebo negatívne. Okrem toho je to aj nárečová slovná hračka po šarišsky – poc i ty, teda vyzýva človeka k akcii.

Kto vyberá filmy?

To je moja práca ako dramaturgičky. Výber častokrát závisí aj od limitovaného rozpočtu. Zameriavam sa na filmy, ktoré sú alebo budú v našej distribúcii, ale zároveň sa snažím sa vybaviť nejaké exkluzívnejšie predpremiéry a zaujímavých hostí. Každý rok dávame dokopy také filmy, aby bol ich výber pre ľudí zaujímavý, aby to boli filmy, ktoré ešte nemali možnosť vidieť online alebo v kine.

Ako to vyzerá s návštevnosťou festivalu?

Stále nemáme taký divácky záujem, aký by sme chceli, respektíve návštevnosť nie je priamo úmerná našej snahe. Samozrejme, od 1. ročníka určite vzrástla, ale vždy to závisí aj od filmov. Napríklad pred 2 rokmi sme mali Bars dobrý film o prešovskej hudobnej scéne, kde, nadnesene povedané, vystupoval každý z Prešova, kto mal nejakú kapelu. Preto sa naň prišli aj všetci pozrieť a prvýkrát sa nám podarilo vypredať Scalu, ktorá má 550 miest. To bol fantastický zážitok. Bola by som rada, keby na festival chodilo viac študentov, keďže o Prešove sa hovorí ako o študentskom meste, no tých študentov nikde nevidno.

Udržia si kiná svoje miesto aj v budúcnosti?

Myslím, že áno. Teraz je taká vlna, že sa ľudia uzavreli do seba a svojich obývačiek pred obrazovky, ale časom im bude podľa mňa socializácia chýbať a budú vyhľadávať napríklad aj kinosály. Predsa len, film v kine má úplne iné čaro – veľké plátno, dobrý zvuk a plusom je zdieľaný zážitok s ľuďmi okolo vás. Nič nenahradí to, keď napríklad sledujete dobrú komédiu v kinosále a smejete sa na nej spolu s ďalšími ľuďmi.

Ako bude vyzerať 10. ročník Pocitov?

Tento rok premietame 30 filmov aj s pásmami krátkometrážnych snímok na 3 miestach. Začíname v Stromoradí, v Cinemaxe máme k dispozícii 1 kinosálu a od štvrtka (10. októbra) do konca festivalu budeme v Kine Scala, kde spojazdníme špeciálne počas festivalu aj menšiu sálu ,Panorámka‘ pre dvadsať divákov.
Máme viacero filmových sekcií. Jednou z nich sú Pocity susedov. Začala minulý rok, ide o rôzne filmy, ktoré približujú minority z nášho okolia. Tento rok sme vybrali židovskú komunitu. V rámci nej premietneme televízny film Fragmenty z malomesta s Jurajom Kukurom, ktorý je natočený v Prešove na ikonických miestach, dokonca aj na židovskom cintoríne, kam sa dnes nedá dostať. Potom premietneme aj film slovenského režiséra židovského pôvodu Leopolda Laholu, ktorý sa v Prešove narodil, či izraelskú komédiu Tel Aviv v plameňoch, ktorý opisuje izraelsko-palestínsky konflikt s veľkým nadhľadom.
Pre mňa osobne je dôležitá sekcia Naše pocity, ktorá prezentuje slovenské filmy a filmy od Prešovčanov. Tento rok jej zástupcami bude divácky úspešná Loli Paradička od Staviarskych a vynikajúca nová dráma Nech je svetlo od Marka Škopa.

Je aj nejaký sprievodný program?

Áno, židovskú tematiku bude sprevádzať prednáška o židovskej kinematografii a koncert Mojše Band. Ďalej máme prednášku Sound matters pre amatérskych aj profi tvorcov filmov o chybách, ktorým by sa mali vyvarovať pri nakrúcaní. V Kine Scala bude zas multimediálna výstava Iné vízie.sk.

Smeruje festival tak, ako ste si predstavovali pri jeho 1. ročníku?

Myslím, že áno, len sa nejako zväčšil. Do budúcna by sme isto chceli väčší tím, privítame kohokoľvek so záujmom o filmy.
Zo žartu si často hovoríme, že o nás by sa mal natočiť film o tom, ako nerobiť filmový festival…

Prečo?

Pre rôzne chyby a trapasy, ktorým sa pri organizácii takéhoto festivalu občas nevyhneme. Počas premietania v DADe (Divadlo Alexandra Duchnoviča) sme mali veľmi pokrčené filmové plátno. Alebo sme pustili film a po 15 minútach sme prišli na to, že nejde zvuk. Vtedy nastáva chaos, panika a cítime sa zle. Naposledy sa nám podarilo zabudnúť na termín podávania projektov. Našťastie sa ale vždy všetko šťastne vyrieši.

Spomínala si Loli Paradičku, prečo ste ju zaradili do programu?

Dlho sme váhali, či ju vôbec pustiť, keďže ju od leta videlo veľmi veľa ľudí. Ale vynechať na prešovskom filmovom festivale film Prešovčanov by bola veľká chyba. Film má u divákov veľký úspech, je hotovým fenoménom, keďže sa tvorcom s takým rozpočtom, ako mali, podarilo prilákať do kín viac ako 100 000 divákov.

A prečo to tak je podľa teba?

Myslím, že diváci ocenili humor a ľahkosť toho filmu a to, že sa neberie tak vážne, aj keď rieši vážne témy. Verím, že si ho prídu pozrieť ľudia aj na Pocity, kde nebudú chýbať ani tvorcovia a herci. Ako sprievodný program bude navyše aj párty pod taktovkou Ľudovej hudby Štefana Cínu.

Na čo sa najviac tešíš?

Úprimne – na koniec, kedy všetok ten stres zo mňa opadne. Ale aj na filmy, ktoré som ešte nevidela, na to, že Prešovčan Marko Škop uvedie svoj nový film Nech je svetlo, ktorý sa oplatí vidieť, pretože ide o silný filmový zážitok. Veľmi sa teším aj na poľskú režisérku Kingu Dębsku, ktorá k nám príde z Varšavy na 3 dni a uvedie svoje 3 filmy.

Ako by si opísala Pocity?

Ako festival so skvelými filmami, prešovskou atmosférou, priateľský, na ktorom sa ľudia cítia dobre.

foto: Dávid Doroš a Braňo Kóša

Edita Hilgartová

Pridajte komentár