Juraj Girman: Imponujú mi ľudia, ktorí chcú

Juraj Girman má 36 rokov a pochádza z Michaloviec. Vyštudoval Technickú univerzitu v Košiciach. Pôsobí ako predseda správnej rady Košice IT Valley a zároveň je viceprezidentom v spoločnosti T-Systems Slovakia.

Ako sa Juraj Girman dostal k riadeniu Košice IT Valley?

Veľmi jednoducho. Oslovil ma Ivan Hruška, bývalý šéf správnej rady, s tým, že by rád odovzdal štafetu niekomu ďalšiemu. Chcel, aby tieto veci robili o generáciu mladší ľudia, nastupujúci manažéri, a prispôsobili tomu aj fungovanie združenia spôsobu, akým oni pracujú. Samozrejme, aj aby oslovili budúcu generáciu.

Ako ste na to reagovali?

Vnímal som to s veľkým rešpektom. Moji predchodcovia na pozícii predsedu správnej rady boli veľmi úspešní ľudia. Či už to bol Jozef Ondáš, Marián Zorkovský alebo Ivan Hruška. Boli to ľudia, ktorí v IT prostredí dosiahli veľa. Navyše, aj vekovo sú odo mňa starší. Ja sa považujem na tejto úrovni skôr za začínajúceho manažéra. Vtedy som rozmýšľal, či budem vedieť naplniť očakávania a dosiahnuť pomyselnú laťku, ktorú nastavili.
Na druhej strane, mám predstavu, ako sa vyvíja a ako by sa mala vyvíjať IT komunita. Tá je bytostne dôležitým komponentom košického regiónu. Pár ideí by som veľmi rád presadil.

Museli ste si získať rešpekt, keď ste začínali v mladšom veku než vaši predchodcovia?

Ja som bol počas môjho profesijného života stále jeden z tých mladších manažérov. Nikdy som to nepovažoval ako nevýhodu, skôr som sa snažil z tohto faktu urobiť výhodu. Osobne nevnímam súvis medzi rešpektom a vekom.
Práca pre združenie je iná, nie je o rešpekte. Pracujete s ľuďmi a subjektmi, u ktorých nerozhodujete o ich platoch a odmenách. Je to úplne iná forma líderstva. Musíte ich nadchnúť a inšpirovať pre väčšiu vec. Na jednej strane by tá väčšia vec mala podporovať ich osobné ciele, na strane druhej musíte vyvolať pocit zodpovednosti za celok a skupinu. Z toho mám ja najväčší rešpekt. Nie je jednoduché. Nemôžete buchnúť do stola a prikázať to, pretože títo ľudia nabudúce neprídu a vy ste skončili.

Čo ľudí presviedča, aby urobili niečo naviac?

Myslím si, že to je určitá forma patriotizmu. Košice sú postavené na ľuďoch, ktorí tu ostali a neodišli niekam inam. Domnievam sa, že majú pocit, že sú radi v Košiciach. Hovoria mi to aj v Bratislave, že Košice fungujú trochu inak.

Čo znamená trochu inak?

Že tým ľuďom nie je jedno, ako to tu bude vyzerať. Je tam veľmi výrazná potreba pozitívne ovplyvňovať veci v IT a tým pádom aj v Košiciach.

Dá sa povedať, že rozvoju IT sektora prispelo nejakým spôsobom aj Košice IT Valley?

Prínos združenia je neodškriepiteľný v niekoľkých rovinách. Prvá je, že IT Valley vybudovalo platformu, kde sa všetci IT hráči spolu s univerzitami, lokálnou administratívou a všetkými relevantnými inštitúciami mohli stretnúť za jedným stolom a rokovať o problémoch.
Nie z pohľadu jednej firmy, ale z pohľadu celku. Toto, myslím, bolo veľmi dôležité. Druhá rovina, ktorú vnímam, je, že združenie dalo tomuto regiónu značku. Kdekoľvek prídete, túto značku poznajú.
Známi mi hovoria: „To vám závidime, že dokážete takto manažovať celý ekosystém.” Určite je to teda veľmi silný argument. Aj naši členovia pri návštevách partnerov a zákazníkov prezentujú Košice IT Valley a vždy je to vnímané veľmi pozitívne. Je to taká záruka trvalej udržateľnosti. Investori nás potom považujú za stabilného partnera.

Ako sa vlastne dá riadiť takýto ekosystém?

Ja vnímam náš ekosystém aj ako súbor pravidiel, ktoré napomáhajú spolupráci. Komunikujeme spolu, sme transparentní, zdieľame a máme spoločné aktivity.
Pár rokov dozadu si nikto nevedel predstaviť, že bude existovať spoločný tím zostavený z dvoch rôznych firiem. Dnes máme medzi sebou veľmi dobré vzťahy a snažíme sa spolupracovať aj so spoločnosťami, ktoré nie sú priamo členmi, ale sú významnými hráčmi v regióne. Ani neviem, či to je riadenie ekosystému, alebo možno skôr ukazovanie príkladu.

Akého príkladu?

Ísť k nejakému spoločnému benefitu a  nastavovať novú kultúru spolupráce. Toto, myslím, je riadenie ekosystému. Už len to, kde všade sa angažujeme, je príkladom pre ďalších.

Ako sa za ostatných 10 rokov tento ekosystém zmenil?

Budem to porovnávať úplne obyčajným pozorovaním. Som absolventom Fakulty elektrotechniky a informatiky Technickej univerzity v Košiciach, promoval som v roku 2005.
Patril som k jedným z mála, ktorí mali prácu už počas štúdia. V tom čase tu neexistovalo RWE, T-Systems, ale bol napríklad SIEMENS.
V zásade sme všetci absolventi uvažovali len o tom, ako odtiaľto odísť.

Kam?

Príležitosti boli v Bratislave, Prahe. Ten, kto vedel dobre jazyk, zvažoval Viedeň, Mníchov alebo Anglicko. Bolo tu pár kvalitných ponúk, ale firmy nenaberali tak húfne. Bolo ťažké sa k nim dostať.
Ani sme neuvažovali o Košiciach. A dnes 90 % absolventov ostáva a hľadá si prácu tu. Už len to je veľký rozdiel. V súčasnosti v tomto regióne môžete robiť skoro všetko. Od jednoduchých služieb, ktoré sú slušne zaplatené, až po veľmi zložité úlohy výskumného charakteru.
Ďalšia zaujímavosť v rámci rozvoja ekosystému je aj letisko a jeho štatistiky. Nové priame linky sú signálom toho, že sa tu život rozbehol aj hospodársky. Ľudia zarábajú viac, môžu si dovoliť cestovať.
Dokonca je tu ponuka aj pre takých, ktorí by chceli byť aj doma, ale chcú aj cestovať. Sú doma týždeň z mesiaca, zvyšok cestujú a vracajú sa sem. To som si pred 10 rokmi ani nevedel predstaviť.

A ako sa IT svet zmenil z globálneho hľadiska?

Bol to taký zaujímavý prechod. Na začiatku tu bolo pár firiem, ktoré sa orientovali na Slovensko a Česko. Potom prišlo veľmi veľa firiem, ktoré začali ako shared centrá. Ľudia, ktorí prešli z malých firiem do veľkých, si polepšili finančne. Atraktivita práce išla dole. Navyše, zahraniční partneri podceňovali naše prostredie.

Je to tak aj v súčasnosti?  

Vďaka šikovnosti ľudí začala geometricky rásť komplexita toho, čo sa tu robí. Firmy sa menia zo shared centier na kompetenčné centrá.

Čo si pod kompetenčným centrom môžeme predstaviť?

Je rozdiel nakúpiť 10 programátorov a vyriešiť problém. Keď má stredne veľká firma 3 dátové centrá, ktoré plánuje preniesť do cloudu, je potrebné urobiť dizajn celej architektúry, operačný model, skombinovať aplikácie na starej infraštruktúre s novou. To už je riešenie komplexného problému, kde je úplne iná marža. Firmy sa už snažia prejsť od toho, aby predávali hlavy, k tomu, aby predávali komplexné riešenia.

V čom sú Košice iné ako ich konkurencia v Ľvove, Krakove alebo Debrecíne?

Nie sme vyčerpaní. Ani intelektuálne, ani demograficky. Naši ľudia ešte dokážu viac. Veľkú príležitosť nám dáva naša poloha. Tá je naoko neatraktívna, ale pre budúcnosť nám môže priniesť výhodu, ak začneme byť zaujímaví pre najlepších ľudí z Ukrajiny, Maďarska a Poľska.

Dnes nevieme zaujať ľudí zo zahraničia s tými spoločnosťami, ktoré tu máme?

Všetky firmy, ktoré tu máme, majú jednu vec spoločnú – majú nekonečné možnosti. Otázka je, ako sa im podarí presvedčiť partnerov a dotiahnuť ľudí. Každý z nás môže robiť čokoľvek, dokonca aj nazložitejšie výskumné úlohy. To, že chýbajú ľudia, nie je len fenomén Košíc, je to fenomén celého sveta pre IT.
A sme schopní zaujať. Len nás to stojí oveľa viac námahy ako mestá, ktoré sú magnetom už len pri vyslovení ich mena. Máme malý hendikep. Potrebujeme sa o veciach presvedčiť na vlastnej koži. Máme pocit, že za susedovým plotom rastie zelenšia tráva. Ja sa v poslednej dobe stretávam s množstvom ľudí, ktorí sa vracajú z Prahy, Londýna či Bratislavy a hovoria, že to je úplne iné.

Znamená to, že máme nízke sebavedomie?

My máme nevýhodu v tom, že si myslíme, že všade inde sú lepší. Všade musia byť predsa lepší. Potom s prekvapením prídeme „všade” a zistíme, že „všade” sú rovnako kvalitní ľudia ako my. Len majú trošku viac sebavedomia. Neriešia, či sú dobrí alebo zlí, ale robia veci najlepšie, ako vedia. My robíme najlepšie, ako vieme, ale boli by sme radi, aby nám to niekto potvrdil.

Aká je potom výhoda Slovákov?

Otázka je trošku komplikovanejšia. V zásade si myslím, že rozdiely medzi nami a inými národnosťami nie sú také veľké. Ľudia sú ochotní robiť viac, nie sú takí zhíčkaní. Sú ochotní experimentovať. Sme veľmi vynaliezaví a schopní v rôznych situáciách vytvárať inovácie, ktoré by niekoho iného ani nenapadli.

Chýbajú ľudia už aj u nás?

Chýba nám skôr prístup, aby ľudia permanentne hľadali nové veci, na ktorých chcú pracovať.  Určitá univerzálnosť a pár špecializácií.
Vývojový cyklus jednotlivých produktov sa v budúcnosti ešte zrýchli. Ľudia budú musieť považovať za normálne učiť sa nové veci, nanovo sa objavovať a motivovať samých seba. Mali by byť nielen vedení, ale viesť aj seba a ostatných inšpirovať.
Druhý aspekt sú konkrétne znalosti. Chýbajú nám vývojári, odborníci na cloud, devops, agilné metódy, softvérovo definované siete a tak ďalej.

Kde ich hľadať? Sú na univerzitách?

Ja neviem, či sa tento problém dá vyriešiť hľadaním týchto ľudí. Skôr si myslím, že treba hľadať potenciál a pracovať s ním. Ten začína v útlom detstve a treba ho rozvíjať, až kým sa človek zaradí do pracovného života.

Čo by sme vlastne mali učiť deti?

Existuje teória o tom, že programovanie je dorozumievací jazyk budúcnosti. Sú krajiny, ktoré uvažujú nad tým, že by zaviedli na školách povinné programovanie. Ja si nemyslím, že to musí byť taká drastická zmena. Bolo by však dobré, aby každé dieťa zvládlo aspoň základy algoritmiky. Základné druhy rozhodovania, triedenia a podobne. IT je veľmi široké. My nevieme presne povedať, čomu by sa mali venovať, ale skôr ovplyvniť spôsob ich myslenia.
Je potrebné ich skôr inšpirovať robotmi, grafikou, tvorbou hudby, fotografiou a podobne. Začať zábavou, ale nevyhnutne prejsť na riešenie konkrétnych problémov.

Deťom už obyčajný počítač alebo mobil nestačí?

Ja som svoj prvý počítač dostal, keď som mal 12 rokov. Možnosti hrať sa boli pomerne malé. V tom čase som musel vedieť ďaleko viac. Inštalovať, zachraňovať nejaké dáta a podobne. Tie znalosti mal menší počet ľudí, ale boli oveľa hlbšie.
Dnes mám pocit, že počítače sú dostupné všade. No to, čo s nimi deti robia, sú konzumné netvorivé veci. Nepotrebujú k tomu hlbšie znalosti, ako počítač vlastne funguje ani ich to až tak nezaujíma.

Čo potom študentov učiť?  Základy teórie alebo skôr moderné technológie?

Závisí od toho, o čo máme záujem. Či chceme vychovať človeka, ktorý bude nositeľom patentu, vynálezu, riešiteľa nejakého zložitého problému alebo ľudí, ktorí budú mať skôr biznisový spôsob myslenia. Tí budú vedieť zarobiť peniaze a presadiť sa v spoločnosti.

Akých ľudí hľadáte vy?

Mám veľký problém s ľuďmi, ktorí môžu byť akokoľvek dobrí, no nechcú.
Veľmi mi imponujú ľudia, ktorí chcú. Takí, ktorí vedia dať do rovnováhy osobný benefit a benefit nejakej väčšej skupiny, ktorej sú súčasťou. Ľudí, ktorí sa pozerajú na veci komplexnejšie, v systéme a nevnímajú len nejakú konkrétnu časť, za ktorú sú zodpovední.
Mám rád ľudí, ktorí okolo seba šíria energiu a snažia sa inšpirovať druhých. Či už to robia vedome alebo nevedome.

Zmýlili ste sa niekedy vo svojom výbere ľudí?

Určite. Každý sa pomýli.

Bolo to spôsobené tým, že ten človek vedel zakryť svoje negatíva?

Niekedy pri selekcii ľudí robíme chybu, že sa príliš sústredíme na veci, ktoré máme spoločné. Také, ktoré sa nám páčia a tie potom prekryjú ostatné veci. Máme veľmi jasnú predstavu, čo by ľudia mali spĺňať, a keď nájdeme prvý znak, tak sa nadchneme a prestaneme rozmýšľať nad tým ostatným. Niekedy nás to limituje. Ľudia nemusia byť ako my a aj tak nás obohatia pri práci.

Ľudia občas strácajú vnútornú motiváciu. Čo motivuje Vás?

Ja sa snažím nájsť hlbší zmysel v tom, čo robím. Som extrémne hrdý na to, že som mohol byť súčasťou príbehu, vďaka ktorému pracuje v regióne viac ako 12 000 ľudí. Tí majú pozitívny vplyv na ďalších ľudí cez svoje rodiny a deti.
Svoju prácu definujem ako formu lokálpatriotizmu. Spolu tvoríme niečo, čo má pozitívny vplyv na viacero ľudí okolo nás a na prostredie, v ktorom žijeme.
Zároveň to vytvára pocit zodpovednosti. Nemáte zodpovednosť len za tých ľudí, ktorí pre vás robia, ale máte aj nepriamu zodpovednosť za ľudí, ktorí sú od nich závislí. Musíte si dávať pozor na svoju moc a chyby. Môže na to doplatiť viac ľudí, ako si myslíte.

Ako potom narábať s mocou, aby neotupila naše zmysly?

Každému sa to môže stať. Nikto z nás nie je dalajláma. Dôležité je, ako rýchlo si to dokážete uvedomiť. Ak človek myslí iba na seba, tak si to vôbec nemusí všimnúť.
Ak myslí aj na iných, tak pochopí, že slúži nejakej veci. Síce má najväčšiu zodpovednosť, ale nie je najsilnejší. Poslaním manažéra nie je dominovať. Reprezentuje záujmy viacerých strán. Musí hľadať spôsob, ako to spolu zladiť.

Ako to robíte vy?

Mne veľmi pomáha neorientovať sa iba na prostredie, v ktorom fungujem. Aj IT Valley je forma, ako sa vyradiť z komfortnej zóny. Ak ste mimo komfortnej zóny, zistíte, že je toho veľa, čo neviete. Ak ste konštantne v prostredí, ktoré poznáte, tak sa stane to, že uveríte vo svoju neporaziteľnosť a to je váš koniec.
Mali by ste sa zameriavať aj na veci, ktoré neviete a v ktorých nie ste dobrí. Hľadať všestrannosť. IT Valley je niečo úplne iné ako riadiť firmu. Musíte rozmýšľať nad záujmami, prečo niekto do tohto klastra vstupuje. Veľmi na mňa zapôsobilo, keď sme boli v Tel avive na univerzite. Tí profesori sa vôbec neuspokojovali s tým, čo dosiahli. Boli zdravo nespokojní a hľadali, čo môžu urobiť lepšie.

Dá sa tento prístup naučiť? Alebo sa s tým treba narodiť?

V každom z nás tieto veci sú. Záleží na prostredí, či nám ich pomôže objaviť. U nás je trošku núdza o pozitívne príklady. Našťastie sa nájdu ľudia, ktorí sú úspešní a snažia sa inšpirovať aj ostatných. Pracujú s mládežou, deťmi a odovzdávajú skúsenosti – toto je podľa mňa cesta.

Vy ste v takom prostredí vyrastali?

Mal som šťastie na prácu s ľuďmi z nemeckého prostredia, ktorí napriek tomu, koľko zarábajú, nie sú takí konzumní. Počas mojej kariéry som nemal množstvo negatívnych príkladov. Ľudia v mojom okolí zarábajú pomerne veľa, no napriek tomu sú veľmi skromní. Nikto nehovorí o tom, aké má drahé hodinky, auto a podobne. Sú vzdelaní aj v iných oblastiach, majú prehľad o histórii a podobne.

Máte 36 rokov, ste na vysokej manažérskej pozícii. Dá sa ísť donekonečna hore?

Prečo musí byť dôležité pokračovať niekde ďalej? To znamená, že herec, ktorý vyhrá jedného dvoch, alebo troch Oscarov, už nemá ďalej hrať? Nemôže žiť len kvôli tomu? Úspešní svetoví hudobníci kašlali na svoj úspech a sústredili sa na to, aby robili čo najlepšiu hudbu.
Úspech je veľmi subjektívna vec. Nikdy som si nedával za cieľ dosiahnuť vysokú pozíciu. Ani teraz nie je predo mnou žiadny konkrétny plán, čo by som ešte chcel dosiahnuť. Snažím sa robiť veci najlepšie, ako viem, no zároveň som veľmi vďačný za to, čo sa mi podarilo.

Čo si želáte, aby po Vašom pôsobení v IT Valley ostalo?

Niekedy som kritizovaný, že som málo viditeľný v rámci IT Valley. Priznám sa, že mi to vôbec nevadí. IT Valley by nemala byť myšlienka postavená na jednej – dvoch osobnostiach. Je to vec, v ktorej má vidieť benefit väčšia skupina.
Ja by som bol rád, aby IT Valley nebolo odkázané na mňa. Nijakým spôsobom.
Pre región by bolo dobré to, aby sme tu dotiahli takého investora, ktorý by bol zaujímavý pre ľudí zo zahraničia a dostali by sme ďalší zdroj nového myslenia, nápadov a novej kultúry.